Píšem Ti tieto slová z veľkej diaľky. Odišla som sem dobrovoľne, priznávam, a preto ani nemám právo sťažovať sa. Však sa ani nechcem. Len som sa včera večer hlboko zamyslela. Bolelo to.
Volá sa to tu Samota. Je tu celkom pekne. Idem na prechádzku, a nikoho nestretnem aj dva dni. Mám kopu času na rozmýšľanie, spomínanie, čítanie, kreslenie, vyšívanie, štrikovanie.. Jednoducho všetky tie trápne looserské veci, ktoré sa robia, keď si tam, kde som teraz ja. Na Samote. Chodím aj medzi normálnych ľudí, ale Samota chodí všade so mnou. Už mi to začína liezť na mozog. Dôkazom sú aj tieto riadky.
Ráno sa zobudím a je tu. Všade okolo mňa. Spí vedľa mňa Steblo a ja som rada, že sa už nemusím rozprávať s televízorom alebo chladničkou. Ale Samota je silnejšia. Cítim ju všade, aj keď ju nevidím. Je tu, aj tam, za rohom, na zastávke autobusu, v električke, v banke.. Čo je najhoršie, začala za mnou chodiť aj do práce!
Neviem, ako jej mám povedať, že už tu nechcem byť. Na Samote. Ona je dosť tvrdohlavá. Áno, ja viem, bolo to moje rozhodnutie a ja to všetko akceptujem, skláňam sa pred ňou, chodím kolenačky, plním do bodky všetko, čo chce. Nesťažujem sa. Toto je len správa z inej galaxie, aby si vedel, aké to tu je. Nemé. Bezmocné. Tiché. Chladné. Bezútešné. Smutné. Osamelé.
Toto je taká Samota, že pre samotu by sme mali vymyslieť nové meno.
J.
