Zmení sa niekedy niečo? Pochybujem. Všetko je stále také isté. Moji rodičia. Rodina. Všetky víkendy. Ja a moja úporná snaha nič nepokaziť a všetkým vyhovieť, takže si šlapem po vlastných snoch a niekedy aj po vlastnej dôstojnosti. Viem o tom, a len sa prizerám.
Muchy, zjedzte si ma, ja sa už nevládzem ani pohnúť.
Idem sa potrhať, aby bolo všetkým okolo dobre, lebo mi to dáva pocit, že som užitočná a niekto je vďaka mne spokojný, v lepšom prípade šťastný. Robí mi to dobre, takto pomáhať, nechať sa využívať, nechať po sebe skákať. Donemoty. Som egoista?
Kedysi pred sto rokmi, v inom čase, v inom svete, som sa veľmi snažila, veľmi ľúbila, veľmi pomáhala, veľmi chcela, veľmi túžila - a zabilo to moju lásku. Možno tú, o ktorej snívam od piatich. Niekedy mám pocit, že som tým stratila viac ako len štyri roka života. Priveľmi som sa snažila, udusilo ho to.
A teraz? Teraz sa nesnažím vôbec. Volám to schopnosťou robiť kompromisy. Ale nie sú to kompromisy, to len ja stále ustupujem a ustupujem, a šlapem si pritom na sny. Vyzerám ako po piči super cool babenka, lebo som taká tolerantná? Nie. Začínam vyzerať ako hlupaňa. So sliepkoidnými sklonmi.
Posledný týždeň stál za všetky drobné. Začínam premýšľať o veciach, o ktorých by som nikdy rozmýšľala. Alebo nemala rozmýšľať. Nešlo by to.
Stále čakám. Na niečo, čo sa možno ani nestane.
