Kučeravý si dal ostrihať svoje krásne dlhé kučeravé vlasy, ale vyzerá lepšie, ako si vôbec dokážem za šesť rokov nášho priateľstva spomenúť. Motorkár sa nezmenil. Vyrástol, dospel, zmenil sa oproti tomu, aký bol, keď sme boli spolu. Ale jedna vec ostala taká istá. A ja si myslím, že to tak aj ostane, možno nie navždy, ale ešte veľa rokov. Možno kým sa jeden z nás neusadí.
Vždy je to také isté, a predsa iné. Nakoniec mu aj tak vždy zavolám alebo napíšem, nakoniec sa aj tak vždy stretneme, nakoniec sa aj tak vždy náš rozhovor točí okolo toho istého - muži, ženy, sex a láska. A nakoniec aj tak vždy skončíme sami v aute a on nechce vystúpiť, zahovára, robí na mňa tie svoje sexy oči a usmieva sa, vonia, vyžaruje teplo ako kedysi. Nakoniec ma aj tak pri odchode objíme silnejšie, ako sa na kamaráta patrí. A nakoniec ma aj tak vždy pobozká. Je to stále rovnako pekné, ako si pamätám. Stále pri tom cítim to teplo, motýle v bruchu, podlamujúce sa kolená. Čo to znamená a prečo je to tak? Viem ja... Je to asi tými štyrmi rokmi, ktoré sme strávili spolu, a tými dvomi, ktoré spolu nie sme. Neviem, prečo mu nakoniec vždy aj tak zavolám a prečo to vždy skončí rovnako. Ale načo nad tým rozmýšľať? Používať tu rozum by bolo zbytočne komplikované.
Bol taký neodbytný, jeho bozky boli také naliehavé, také dojemné. Svojím spôsobom to bolo zúfalé. Ale takým milým spôsobom, takým dojímavým, zlatým, takým nostalgickým spôsobom zúfalé. Staré dobré časy. Iba od neho dostávam tie najdlhšie pusy na svete, iba on pozná to čarovné miesto nad mojou kľúčnou kosťou... A keď sa k nemu už už blíži a moje odmietanie začína byť čoraz slabšie, nakoniec aj tak vždy jednému z nás zazvoní telefón. Ja viem, kto volá mne, on vie, kto volá jemu. Hoci niekedy by bolo lepšie nevedieť.
Vždy keď odchádzame spolu z podniku - Kučeravý, Motorkár a ja - a nasadneme do môjho auta, vždy, vždy to zariadim tak, že vezmem domov najprv Kučeravého. A on sa pri vystupovaní vždy tvári rovnako, ako počas tých štyroch rokov, ktoré sme s Motorkárom strávili spolu - Ja viem. Kučeravý môj, ja to viem tiež! Povie to niekto aj Motorkárovi?
Je to môj rituál - stretnutie s "mojimi" chalanmi. Liek na moju dušu. Ozývam sa im, keď mám krízu. Bez ohľadu na to, či uplynie rok alebo týždeň od nášho ostatného stretnutia, pre nich som stále rovnaká, berú ma, aká som, pre nich nikdy nebudem tlstá pipina. V podstate mám s nimi obomi vzťah. Alebo je to vzťah k spomienkam na staré zlaté časy?
