Viem, čo to je, už som to zažila toľkokrát odvtedy.. Tak tu sedím, drozdím na klávesnici, ignorujem ten pocit, že za mnou niekto stojí a díva sa mi cez plece. Mám strach. Obzrieť sa, pohnúť, dýchať, hovoriť, plakať, žiť. Žiť sa hanbím.
Ja som ten typ, čo máva nočné mory, ale nikdy po prebudení nezapne svetlo, ostane pod spotenou perinou, zatajuje dych, napína uši a modlí sa za skoré brieždenie, ja som ten typ, čo nikdy nejde v noci na záchod, lebo je tak strašne ďaleko od mojej izby a na chodbe je taká veľká tma. Takže neviem odkiaľ, ale nabrala som toľko odvahy, že som sa obzrela. Stál tam.
Nie ako keď som ho videla naposledy. V sivom saku a bielej košeli, so svadobným pierkom na klope saka, lebo sa to tak patrí, s make-upom, ktorý nezakryl tú veľkú odreninu na pravom spánku a modrinu na brade.. Bol tu tak, ako si ho pamätám. V čiernych džínsoch a čiernom tričku, s hrubou striebornou reťazou na krku, s prsteňom, ktorý mám na ukazováku, v starých modrých otrhaných reebokoch, oholený, voňavý, s takmer holou hlavou. S tým hrozným pichľavým pohľadom a s poloúsemovom poloúškrnom, ktoré ma tak dlho prenasledovali, až ma nakoniec dostali.
Bola to sekunda, možno menej. Usmial sa. A rozplynul sa v šere.
Vlastne som ho ešte neoplakala. Ešte som sa nezrútila. Nebol na to správny čas. Vtedy som na seba zobrala rolu hlavy rodiny, lebo bolo treba zariadiť toľko vecí, vybrať truhlu, vankúš a čipky, dohodnúť farára na obrad, obvolať celú rozvetvenú rodinu a všetkých, všetkých známych a byť posol hrozných správ, pichať mame apurin, dávať pozor na otca, aby si niečo neurobil, rezervovať miestnosť na kar, dohliadnuť na kvety a vence, na malé deti, na mamu, na otca, na všetkých, na dvesto ľudí na obrade, vybaviť poisťovňu, políciu, súd s mobilným operátorom, byť silná a neplakať, rozhodnúť sa, či nastúpiť do prvého ročníka na výšku, prestúpiť na externé, vykašľať sa na to úplne, a potom s ťažkým srdcom odísť a odchádzať každý pondelok ráno so strachom, čo bude do piatku, kým sa vrátim. Byť silná a neplakať.
Prehltla som toľko sĺz, až sa nakoniec niekam stratili, a mne ostal iba hnev, lebo takto to nemalo byť, toto nie je fér, lebo som tam možno mala radšej ležať ja, život by bol taký jednoduchý, niekedy mu závidím. Vtedy som zistila, kto je kto. Rodina je rodina, nemáš na výber. Priatelia zmizli. Iba Motorkár stál celý čas pri mne. Držal ma za ruku, plakal, stál pri mne, celý ten čas, prišiel uprostred noci, lebo som sa bála zaspať kvôli tým desivým nočným morám, v ktorých ma chodil strašiť, videla som veci, ktoré si bohužiaľ budem do smrti pamätať. Nikomu sa nesníval. Iba mne. Čo je v podstate irónia, lebo ja som nestála o tie sny, ani o spomienky. Sníval sa iba mne. Človeku, ktorému vo svojom živote najviac ublížil.
Chodí domov na pravidelné návštevy. Aj uprostred dňa. Príde. Poobzerá si dom, možno zhodnotí zmeny, ktoré sme urobili, aby sme tu mohli ostať žiť. Postojí. Usmeje sa. A potom sa rozplynie v šere s pichľavým pohľadom a spokojným úsmevom. Tu žijem. S pocitom, že mi niekto pozerá cez plece. So zimomriavkami a chladom, ktoré znamenajú to, čo opar Haleyho Joela Osmanta, keď ho prišiel navštíviť Bruce Willis. V tieni a s tieňom. A niekedy sa za to, že žijem, hanbím.
