Pohrebné pochybnosti
Na deň víťazstva nad fašizmom sedím natlačený na okraji lavice baziliky v Kežmarku. Nemám informáciu o kapacite na sedenie, s ľuďmi stojacimi všade po bokoch tam ale istotne nemohlo byť menej ako 1000 ľudí. Obzerám sa vôkol seba, Rómov bola slabšia polovica, ešte stále skôr ucelene zoskupený v zadnej časti kostola. Za bežných okolností by ma to určite vyrušilo. Teraz však tváre a gestá prezrádzali, že to nehrá rolu, pretože všeobecná úcta k zosnulému a bezmocná bázeň pred smrťou nás aspoň na chvíľu robia rovnocennými a jednotnými.
Rozumiem zodpovednosti profesionálov v kňazských rúchach hovoriť pred plným zhromaždením o „o živote naplnenom zmyslom“, o „splnenej pozemskej misii“, o „radosti z toho, že trpiaci prežíva už večnú radosť u svojho Pána“, „o tajomných Božích cestách“ a pritom sa usmievať. Je to jediná účinná obrana voči kacírskemu červíčkovi, ktorý nám nahovára, že nakoniec je to aj tak len o železných zákonoch biochémie a rôznej miere pravdepodobnosti, či a kedy jedna odrodilá bunka v tele spustí procesy postupnej skazy nášho tela. Ak však zomrie 43-ročný človek, zanechávajúc 8-ročného syna a manželku, na vrchole síl s jasnou víziou angažovať sa v prospech spoločenského dobra, nežiada si situácia nasadiť skôr verše z Jóba ako z evanjelií? Slová obmedziť na minimum a iba smútiť a trúchliť? Prípadne kričať z plného hrdla: „Bože, my v tom žiadny zmysel nevidíme, ukáž nám ho, prosíme Ťa!“ To nie je rúhanie, to je postavenie sa čelom faktu, že život tu na zemi, napriek kresťanskej viere v „konečnú platnosť radosti“ (Peter Berger), je hlboko tragický. Najmä tento konkrétny prípad nám pripomína, že zatiaľ je na zemi absolútnym viditeľným suverénom iba smrť. Autentický veriaci sa nesmie báť priznať, že život s mlčiacim a nekonajúcim Bohom nebýva oveľa znesiteľnejší ako život človeka, ktorý verí, že biologický koniec je jeho/jej definitívnym koncom.
Nájsť poslanie
Ten človek, ktorý nás opustil, sa volal Róbert Neupauer. V krátkom čase je to už druhé nepochopiteľné a ťažko uchopiteľné úmrtie človeka z môjho blízkeho okruhu, ktorý celým svojím doterajším bytím zanechal výraznú stopu v rómskych komunitách prevažne východného Slovenska. Robo mal počas vysokoškolských štúdií žurnalistiky v Bratislave slušne naštartovanú kariéru novinára, ale v tom čase podľa jeho slov zažil akúsi transcendentnú skúsenosť s Bohom v električke smerujúcej do redakcie. Pri vnuknutí zhora dostal pozvanie a uistenie, že jeho životné poslanie je medzi chudobnými Rómami na rodnom Spiši. Potom viac ako desať rokov pôsobil v lokalite Krížová Ves (okres Kežmarok), kde sa mu s ďalšími cirkevnými aj laickými spolupracovníkmi podarilo od roku 2007 vybudovať rómske duchovno-spoločenské centrum, ktoré slúžilo na všestranný umelecký, duchovný a duševný rozvoj členov miestnej rómskej komunity.
Robo svojou schopnosťou komplexného premýšľania v sebe kumuloval prácu pastoračného, komunitného aj sociálneho pracovníka. S vysoko rozvinutým analytickým talentom a citom pre reflektovanie reality okolo seba porozumel, aký je medzi týmito troma činnosťami vzťah a vzájomná dynamika, vnímal dôležitosť správnej postupnosti intervencií v príhodnom čase, a najmä tvorbu a následné uplatňovanie dobre premyslenej stratégie vykonávateľov týchto činností. Snúbil v sebe toho mýtického teoretika aj praktika rómskeho sociálneho a komunitného rozvoja.
Integrálny rozvoj Rómov, teda ľudí
Všetky svoje skúsenosti, naštudované poznatky a know-how napokon vložil do dizertačnej práce s názvom „Integrálny rozvoj Rómov v kontexte pastoračnej a sociálnej práce v Čičave, Lomničke a Veľkej Lomnici“, ktorú obhájil len začiatkom októbra 2018 na Pedagogickej fakulte katedry sociálnej práce Katolíckej univerzity v Ružomberku. Nech nás nepletie jej úzke a špecifické zameranie na tri lokality a jasné kresťanské (katolícke) svetonázorové ukotvenie, v nijakom prípade to neznižuje jej nadčasové a všeobecne aplikovateľné prístupy k všestrannému/integrálnemu rozvoju chudobných rómskych komunít.
Mňa osobne v jeho práci ohromili dve veci. Autor, čerpajúc z osobne nažitej i prenesenej skúsenosti grécko-katolíckeho kňaza Martina Mekela v Čičave, prichádza s nádhernou tézou o dvoch protichodných princípoch ranej etapy rómskeho komunitného a duchovného rozvoja – nazýva to princípmi „klamlivej šírky“ vs. „pravdivej hĺbky“. Klamlivá šírka vyhovuje nášmu netrpezlivému naturelu, pretože aj v komunitnom rozvoji podliehame pokušeniu byť čo najviac efektívni – chceme v čo najkratšom možnom čase zlepšiť život čo najväčšieho počtu ľudí. Je to však pasca, pretože v záujme vysokých počtov strácame schopnosť budovať ozajstné hlboké vzťahy. To hodnotné, autentické a trvácne sa však buduje dlhé roky iba v tichosti a často s veľmi malým počtom ľudí. Martin Mekel časom pochopil, že hŕstka zrelých a vnútorne stabilných rómskych lídrov napokon prinesie nečakanú úrodu v podobe organického a komplexného rozvoja v rómskych komunitách. Princíp pravdivej hĺbky v úvode pastoračnej a komunitnej práce môže po dlhšom čase viesť k neočakávanému rastu počtu ľudí, ktorým sa zásadným spôsobom zmenil ich život. Tou druhou perlou jeho dizertačnej práce je originálna klasifikácia sociálnej zmeny v rómskych komunitách. Robo predostrel koncept 3 fáz sociálnej zmeny: prvotnú, rozvíjajúcu a prehlbujúcu sa. Treba podotknúť, že sú to fázy sociálnej zmeny, ktoré sa týkajú ľudí prechádzajúcich náboženskou konverziou. Robo výskumom vybadal, že v tom najvyššom štádiu prehlbujúcej sa sociálnej zmeny ľudia vykazujú jednu rovnakú črtu – sú pripravení „sa posúvať do oblasti služby – aktívnej participácie“. Robova vedecká práca mi pomohla si verbálne zadefinovať to, čo som predtým nevedel jasne uchopiť, i keď som to intuitívne vnímal. Dnes by som to povedal asi takto: najvyšším stupňom sociálnej zmeny jednotlivca vo vylúčenej rómskej komunite je jeho/jej schopnosť aktívne a nezištne slúžiť v prospech skupiny, ktorá sa nezakladá iba na pokrvnosti (rodinnej príslušnosti).
Poslanie s väčším presahom
Róbert ešte do apríla 2018 pôsobil ako pomocník Martina Mekela v Čičave pri Vranove nad Topľou pod hlavičkou Grécko-katolíckej rómskej misie (GKRM). Jeho hlavnou úlohou bolo pomáhať pri ďalšej osobnostnej a duchovnej formácii rómskych i nerómskych lídrov pracujúcich v rómskych komunitách v regiónoch od Vranova až po Starú Ľubovňu, kam sa medzičasom rozrástli aktivity Martina Mekela a jeho tímu spolupracovníkov v GKRM. Okrem toho bol hlavným obsahovým tvorcom a motorom vydávania občasníku Rómska Samária, kde v prvom úvodníku zaujímavým spôsobom argumentoval, prečo sú pre nás majoritu Rómovia často ako kedysi Samaritáni pre Židov. Aj tento časopis mal byť jedným z nástrojov na premosťovanie a zmierovanie dvoch zdanlivo nespojiteľných kultúr. S Martinom Mekelom začali snívať o vytvorení neformálnej platformy angažovaných ľudí (Rómov aj Nerómov) pracujúcich v prostredí rómskych komunít, ktorým sú blízke kresťanské hodnoty. Túto platformu pomenovali SAVORE, v preklade VŠETCI. Platforma sa rozbehla v januári 2018, jej súčasťou sú oblasti: vzdelávania, pastoračná práca, sociálna práca, mládež a kultúra, občianska angažovanosť a zamestnávanie. Ak bol Martin Mekel duchovným hýbateľom tejto platformy, tak Róbert bol jej dušou a výkonnou zložkou. Viac ako rok žil nomádskym spôsobom života medzi Čičavou a Kežmarkom. Dva alebo tri dni v týždni trávil v Čičave a minimálne jeden deň v týždni venoval svojej milovanej komunite v Krížovej Vsi. Je nesporné, že najbližšia rodina si ho veľmi neužila.
Niekedy v polovici apríla 2018 nastúpil do novej role poradcu pre sociálne vylúčené komunity predsedu Prešovského samosprávneho kraja (PSK) Milana Majerského. Mali sme veľké plány na spoluprácu v oblasti vzdelávania a zamestnávania vylúčených rómskych komunít v rámci Prešovského kraja. Robo sa na župe začal venovať rozsiahlej téme reformy odborného vzdelávania v kraji, kde by podľa demografického trendu, mal byť o 10 rokov v niektorých okresov kraja viac ako 50%-ný podiel Rómov v stredoškolskom veku. Už dnes je však obrovská časť tejto vekovej kohorty predčasne mimo vzdelávací systém. Mal koordinovať tvorbu krajskej stratégie, na základe ktorej by sa mal zvrátiť tento veľmi negatívny trend v oblasti odborného vzdelávania a prípravy na trh práce.
Rozpačitý small-talk
Všetko zastavila nesmierne agresívna forma rakoviny. Behom 6 mesiacov sa doslova stratil pred našimi očami. Už ako mimoriadne fyzicky slabého som ho navštívil tesne pred Veľkou nocou. Absolútne nepripravený na takúto hraničnú situáciu som debatu otvoril naším tradičným úvodným podpichovačným small-talkom o Coveyho kvadrantoch. (Robo mal veľmi rád koncept 8 návykov od Stevena Coveya, presvedčil ma, že perfektne pasujú do skladby školení pre terénnych sociálnych a komunitných pracovníkov.) „Tak čo, v ktorom si teraz kvadrante?“, pýtam sa nahlúplo, vediac, že väčšinu času už iba leží. „Lebo ja som od začiatku roka len v prvom, stále riešim dôležité a naliehavé veci. Cítim sa ako potkan v tom kolese“, pokračujem v hranej sebaľútosti, aby som prehlušil rastúcu hrôzu z toho, že sedím zoči-voči kolegovi a kamarátovi, ktorého sily života prehrávajú boj so silami zániku. „Igor, ja mám tú výsadu fungovať už výhradne iba v druhom kvadrante. Venujem sa iba vzťahom, nič iné už pre mňa nemá cenu“, hlesol Róbert. (Druhým kvadrantom sa myslia činnosti, ktoré na prvý pohľad nie sú také naliehavé, ale sú mimoriadne dôležité. Patrí sem plánovanie, aktívny oddych, seba-rozvoj a budovanie vzťahov s inými ľuďmi, v prípade veriacich aj s nadprirodzenom.)
Zanechal nám mnoho
Takto si ho budem ja a aj ostatní ľudia pamätať. Robo bol mužom druhého kvadrantu. Muž, ktorý videl oveľa hlbšie ako iba na posun v úrovni vzdelávania, bývania, príjmu a kvality zdravia vo vylúčených rómskych komunitách. Posun vo všetkých týchto oblastiach bol pre neho dôsledkom toho, že stratený človek našiel zmysel svojho života. Zároveň, bol presvedčený, že materiálny vzostup v rómskych komunitách nemôže byť cieľom, ale prostriedkom k plnšiemu životu a kvalitnejším vzťahom v obci. Áno, Robo vychádzal z kresťanskej (katolíckej) náuky, ale dovolím si tvrdiť, že jeho koncepty sú použiteľné a mimoriadne inšpiratívne aj optikou sekulárneho svetonázoru. Vzhľadom na záber svojej praktickej činnosti a aj schopnosti koncepčného premýšľania, bol absolútnou slovenskou špičkou medzi (sociálnymi) pracovníkmi v rómskych komunitách. Latku každodennej drobnej práce v konkrétnych rómskych komunitách nasadil skutočne veľmi vysoko.
Robo, vďaka za tvoje myšlienky a za tvoj nasledovaniahodný príklad života ako služby. Všetko tu zostáva s nami! Dovidenia!
