Nechcem na Mars chcem sa vrátiť na Zem

Každý kto ráno cestuje v špičke pozná ten príjemný pocit keď prejde bez väčšieho zdržania a jeho cesta netrvá dlhšie ako tridsať minút... takže mi určite uveríte ako som sa potešila keď pred Metrom od Senca nebola až taka dlhá kolona a na Zlatých sme sa síce pomaly ale isto hýbali do cielovej rovinky. Prechod 7,20 hod. na Rožňavskú bol neskutočný čas.... ale... už auto komplet zasnežené v protismere mi prišlo ako z Marsu, odkial ide?? Dopravný servis v rádiu stále hlásil búračku na Trnavskej a zdržanie, čo ma moc nepotešilo lebo moja cielová rovinka je práve na Trnavskej ceste. Keď som sa lepšie započúvala do dopravného servisu a tam hovorili že sa tam ešte aj šmýka prezmenu som si pripadala ja ako z Marsu veď je sucho. Po pár metroch som však zistila o čom to hovoria. Práve som dorazila na Mars... stromy biele, chodníky zasypané, posýpacie auto a veľa, veľa šmýkajúcich sa ľudí. A na ceste neskutočne dlhá kolona. Čo teraz? Získaný čas je v nedohľadne a včasný príchod do práce tiež... A tak opúšťam zaužívanú cestu do práce a na najbližšej križovatke točím do ľava a idem cez uličky medzi rodinnými domami. Cesta tam pripomínala práve čerstvo vyleštené zrkadlo a to doslovne. Babička na chodníku mala veľkú dilemu ako prejsť cez cestu a neupadnuť až mi jej bolo lúto. Kolonu som si pekne vystála aj tu, ale do roboty som to stihla len tak tak ale stihla. A tak sa až do večera budem zdržovať na Marse a tešiť sa na návrat na Zem..