"Neviem, prečo tie nohy nedovaria. Aj som išla za vedúcou kuchyne, no tá mi vždy povedala, že je to tak dobre. Tak som potom išla aj za riaditeľkou. Reku, to mäso je ešte polosurové, hovorím jej. A ona na to,že sa s tým vraj nedá nič robiť." Iba to? Viac nepovedala nič?, opýtala som sa. "Nie, nič. A tak som sa odtiaľ odhlásila. Teraz mi nosia obedy z reštaurácie tu v meste. Každý deň si vyberiem z troch jedál, mäsových aj nemäsových. A vždy je to chutné a hlavne dovarené. Teraz som už spokojná."
Hm, a čo tí, čo v tom domove bývajú, im tá strava vyhovuje?, zamyslela som sa. "Veru, aj oni sa sťažovali. Ale to viete, keď niečo povie starenka s ôsmimi krížikmi na chrbte či starý fúzatý ujko, tak im zväčša povedia, že preháňajú alebo že si vymýšľajú a tak."
"A poviem vám ešte jedno. Za mojich mladých čias síce bola chudoba, nemohli sme variť takú pestrú stravu ako dnes, ale to jedlo, čo sme uvarili, bolo vždy spravené tak ako má byť, uvarené a upečené. Či to jedli deti či starí ľudia. A žiadne kuracie nohy, ktoré by vám chceli vyskočiť z taniera, by ste u nás nenašli..."
Teta má pravdu, pomyslím si. Ktovie, prečo sú v tom domove každý boží týždeň tie nedovarené kuracie nohy, /žeby to bola nejaká módna zdravotná vlna... jedenie polosurového mäsa/, ktovie, prečo je to tak v poriadku a prečo sa s tým, že sú nedovarené, nedá údajne nič robiť. Keby tam tak tie kuracie nohy prišli niekedy ochutnať priamo z vuc, ktoré má domovy dôchodcov pod patronátom a keby im tak práve vyskočili z taniera a začali utekať, ktovie, akú odpoveď by od vedúcej kuchyne a od samotného vedenia domova dostali oni...
