Ilma Rakusa sa narodila v Rimavskej Sobote, v budove konzervární, 2. januára roku 1946, ako dieťa maďarskej matky a slovinského otca. Nebývali tu však dlho, už o rok žili v Budapešti, potom nasledovali Triest a Zürich a prechodné zastávky ako Paríž a Leningrad. Tak sa začal životný príbeh známej a úspešnej švajčiarskej spisovateľky prekladateľky a publicistky, rodáčky z Rimavskej Soboty...
Úspešná spisovateľka v súčasnosti žije a tvorí vo Švajčiarsku v Zürichu. Ako prezradila, k písaniu sa dostala cez veľkú lásku ku knihám. Tie sprevádzajú jej život od detstva až dodnes. Stali sa jej inšpiráciou, ktorá prerástla do vášne.
Ilma Rakusa je nositeľkou mnohých ďalších vyznamenaní, medzi inými aj Knižnej ceny Lipského veľtrhu za európske porozumenie, ktorú získala v roku 1998. Je členkou Nemeckej jazykovej a básnickej akadémie. V slovenskom preklade jej vyšla novela Ostrov, v českom preklade Moře moří.
Počas nedávnej návštevy spisovateľky v jej rodnom meste v Rimavskej Sobote som ju oslovila a položila jej niekoľko otázok...
Pani Rakusa, ako a kedy ste sa dostali k písaniu?
Veľmi rada som čítala, neskôr som prišla na to, že aj rada píšem. Aj v škole boli mojimi obľúbenými predmetmi čítanie a písanie. Najskôr som začala písať básne. Rozmýšľala som aj nad hudbou, že sa stanem klaviristkou, ale zvíťazilo písanie. Takže takto to začalo.
Knihy boli pre mňa veľmi inšpiratívne. V desiatich rokoch som začala čítať Dostojevského Zločin a trest. Bola som ním úplne fascinovaná. Nepíšem romány, lebo nemám rada veľmi dlhé príbehy. Píšem krátke príbehy, eseje a básne. Kvôli Dostojevskému som začala študovať ruštinu a ruskú literatúru.
Ako sa volala Vaša prvá kniha a o čom bola?
Bola to zbierka básní s názvom Ako zima. Je to krátka knižka, obsahuje štyridsať básní o zime. Môj manžel knihu pekne ilustroval.
Je známe, že ovládate viacero jazykov. Ktorý z nich je Vám najbližší?
To je veľmi ťažká otázka. Srdce a myseľ nie sú vždy na rovnakej úrovni. Môjmu srdcu je veľmi blízka maďarčina, lebo moja mama bola Maďarka. Bol to môj prvý jazyk, počúvala som v ňom nádherné rozprávky. Ale nemčina je jazyk mojej mysle, v ňom rozmýšľam, tvorím. Vyjadrujem v ňom seba, svoje pocity.
Do koľkých jazykov sú Vaše knihy preložené?
Knihy vyšli v dvadsiatich jazykoch.
Povedzte nám niečo o Vašom detstve, aké bolo?
Moje detstvo je spojené s Rimavskou Sobotou, tu som prežila môj prvý rok a pol života. Moja mama bola Maďarka, narodila sa tu. Jej otec bol riaditeľom tunajšej konzervárne. Mala tu šťastné detstvo aj mladosť, pracovala ako lekárnička - farmaceutka.
Moji rodičia sa spoznali a zaľúbili do seba v Budapešti. Otec bol Slovinec a po roku a pol sme sa presťahovali do Budapešti, potom do Ľubľany, Triestu a Zürichu. Detstvo som prežila hlavne v Trieste, odtiaľ, z brehu Jadranského mora sú moje spomienky, zachytené v knihe More morí. Kniha bola preložená do maďarčiny a do češtiny.
Kto je Ilma Rakusa?
Je v nej veľa osôb, nielen jedna. Ak mám hovoriť o identite, mám ju určite viacnásobnú. Jej súčasťami sú písanie, kozmopolitizmus, hudba, láska ku kuriozitám, pretože aj ja som kuriózna. Rada objavujem nových ľudí, nové krajiny.
Pani Rakusa, ako vnímate ľudský život ako taký?
Nuž, to je veľmi ťažká otázka. Život ako taký veľmi rešpektujem a tiež mám pochybnosti, keď čítam o genetickej manipulácii, ktorú vykonávajú pre nejaké medicínske účely alebo pre výskum. Neviem, kam to až môže dôjsť, pretože ak s niečím takým raz začnete, tak ľahko to neskončí. Celkovo mám obavy z takéhoto výskumu – myslím si, že ľudský život je nesmierne cenný a našou úlohou je chrániť ho a rešpektovať to, kým sme. Nemôžeme predsa len tak vytvoriť nejaké umelé bytosti. Nepodporujem tento výskum úplne, možno len medicínske dôvody majú svoj účel, ale problémom ostáva to, že ten účel sa dá zneužiť. Naozaj som si nie celkom istá touto problematikou.
Ako si Vy vysvetľujete prítomnosť zla a nespravodlivosti vo svete, ako aj snahy o potláčanie demokracie a slobody prejavu aj v súčasnej dobe?
Niekedy robím prednášky na rôzne politické témy a myslím si, že je toho veľa, žijeme v ťažkých časoch, aj v Európe, nielen niekde v krajinách tretieho sveta. Myslím si, že spisovatelia musia niekedy otvorene hovoriť a chrániť slobodu prejavu, slobodu pohybu i ďalšie slobody, pretože hrozí, že o ne môžeme prísť a pribudnú nám ďalší Putinovia a Erdoganovia a im podobní politici. Mne sa zdajú dosť nebezpeční. Niekedy musím naozaj otvorene odpovedať na ťažké otázky, pretože sa snažím chrániť demokraciu a slobodu slova. Žijem v krajine, ktorá je kolískou demokracie, vo Švajčiarsku; je to jedinečná krajina, ktorú veľmi rešpektujem za to, čo robia v politike a tiež v ďalších veciach. Je to úžasná krajina.
Čomu sa v súčasnej dobe venujete?
Práve som vydala zbierku básní. Básne píšem stále. Nedávno som napísala denník o svojej ceste do Ruska, išla som po tej istej trase ako Rilke. Je to esej na šesťdesiatich stranách. Mojou ďalšou prácou bude preklad.
Prezradíte nám niečo aj o Vašej rodine?
Mám jedného syna, má 36 rokov, je politológom. Tiež píše, ale iným spôsobom než ja. Samozrejme, aj on je súčasťou mojej identity.
Má Ilma Rakusa okrem písania aj nejaké ďalšie koníčky?
Koníčkom je to, čo robím stále, teda písanie. Iné koníčky nemám. Písanie je mojou vášňou, mojím hobby. Oddych u mňa neexistuje, pretože písanie mi pohltí všetok čas.
Ako po rokoch vnímate svoje rodné mesto?
V Rimavskej Sobote som bola v roku 2004. Prvý dojem? Milo ma privítali, cítilo som teplo v duši. Teraz pri mojej ďalšej návšteve sa to zopakovalo, znovu som pocítila milé prijatie. Vidím, že pribudli nové budovy, mesto sa trochu zmenilo, rekonštruovalo, nespoznávam napríklad námestie. No zmeny sa dejú všade vo svete, nielen tu.
Čo by Ste obyvateľom Rimavskej Soboty chceli odkázať?
Aby stadiaľto neodchádzali. Je to pekné mesto, z ktorého treba nielen odchádzať, ale ho aj zveľaďovať. Viem, že sú tu aj vážne problémy, nezamestnanosť a pod. Mladým ľuďom prajem najmä to, aby mali prácu. Ale ako to dosiahnuť? To je ťažké. Želám vám, aby sa to zlepšilo.
Ďakujem za zaujímavý rozhovor.
