Peter Viktor Ličko sa narodil v roku 1946 v zmiešanej maďarsko-slovensko-nemeckej rodine v Rimavskej Sobote. Jeho starí rodičia, ako aj generácie pred nimi, boli zväčša právnici. K hudbe ho priviedol jeho otec, ktorý mu odmalička púšťal gramofónové nahrávky významných hudobných skladateľov, napríklad Mozarta, Beethovena, Schuberta či Bacha. Ako trojročný vedel zahrať niektoré časti skladieb podľa sluchu a ako 11-ročný už vyhrával hudobné súťaže. Študoval v Prahe aj v Budapešti a pôsobil vo viacerých mestách na Slovensku. Tvrdí však, že skutočnú inšpiráciu a chuť komponovať našiel až v rodnom meste...
Pán Ličko, ako si spomínate na svoje detstvo a na svoje prvé dotyky s vážnou hudbou?
Môj otec chcel byť muzikantom, spevákom, dirigentom, no rodičia mu v tom bránili. Lebo vraj byť muzikantom je málo panské povolanie, nie je noblesné. Otec bol z toho nešťastný, myslím si, že si to chcel vynahradiť na mne. Rodičia mi hovorili, že už ako 3 a pol ročný som vedel zaspievať 15- 20 melódií Beethovena, Schuberta a pod. Potom som si začal na klavíri tieto melódie aj sám vybrnkávať. Zobrali ma o rok skôr do Hudobnej školy. Študoval som klavír a ako 10- 11 ročný som začal komponovať drobné skladby, napríklad klavírne výťahy symfonických skladieb. Keď som mal 11 rokov, mama ma prihlásila na okresnú súťaž, v ktorej som získal prvú cenu. Postúpil som do krajského kola, kde sa mi tiež podarilo obsadiť 1. miesto, vyhral som aj celoslovenskú súťaž. Na súťaži tvorivosti mládeže v rokoch 1957- 58 v Prahe som získal 3. cenu.
Akým spôsobom Vás ovplyvnilo štúdium v Prahe a v Budapešti?
V Prahe na Štátnom konzervatóriu som študoval klavír a hudobnú estetiku. Príležitostne som absolvoval aj kompozičné kurzy. Nevedel som vtedy vôbec po slovensky ani po česky, ale naučil som sa. Potom som študoval päť rokov na Univerzite Franza Liszta v Budapešti. Myslím, že najviac ma ovplyvnil György Kurtág, ktorý tam vyučoval klavír a nepriamo ma učil aj komponovanie.
Kam viedli Vaše kroky po skončení štúdií?
V rokoch 1972-1980 som pôsobil na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, kde som prednášal a bol som aj hlavným konzultantom z dejín hudby, rozboru skladieb a z teórie hudby. Neskôr som učil v Žiline na Štátnom konzervatóriu. Potom som sa vrátil do Rimavskej Soboty.
Rimavská Sobota je oproti mestám ako Bratislava či Praha „malým mestečkom.“ Predsa len väčšie mestá ponúkajú viac možností uplatniť sa, dostať sa do povedomia ľudí, získať uznanie, stať sa známym či slávnym. Nemáte pocit, že tým, že ste sa sem vrátili, ste sa o niečo ochudobnili?
Do Rimavskej Soboty som sa vrátil v roku 1982. V období, kedy som vyučoval hudbu, od r. 1959 do r. 1975- 85, som vôbec nekomponoval. Je to možno paradox, no až keď som prišiel domov, našiel som skutočný kľud a inšpiráciu k tvorbe. Myslím si, že napríklad v Bratislave by som komponovať nevedel. Na Gemer som naviazaný a mám pocit, akoby to všetko, aj to, že som sa sem vrátil, bolo tak akosi osudovo predurčené, akoby som bol súčasťou tzv. "strapového paradoxu."
Okrem komponovania ste však naďalej pokračovali aj v pedagogickej činnosti. Ako vnímate dnešnú generáciu mladých hudobníkov?
Od r. 1982 do r. 1991 som učil v Základnej umeleckej škole v Rimavskej Sobote, potom som v pobočke košického konzervatória v Hnúšti vyučoval komponovanie. So žiakmi sme vyhrávali viacero súťaží. Pri výučbe som používal nové aj experimentálne metódy. V súčasnej dobe vyučujem na Súkromnom hudobnom a dramatickom konzervatóriu v Rimavskej Sobote, ktoré sa sem v roku 2014 presťahovalo z Hnúšte. Musím povedať, že študenti konzervatória sú vynikajúci až geniálni v improvizácii hudby, ktorej sa venujú popri štúdiu. Rómovia to majú jednoducho „v krvi".
Tvoríte pod pseudonymom Viktor von Gesichtcheinstein. Ako vznikol?
V priezvisku je zakomponované moje meno: gesicht ako tvár = Ličko (líce ako časť tváre) a stein ako skala = Peter. Vymyslel som neexistujúceho skladateľa, ktorý žil v 18. storočí, bol to Nemec a v oblasti Zázrivej mal aj malý kaštieľ.
Ako by ste charakterizovali svoju tvorbu, svoj skladateľský štýl?
V komponovaní som autodidakta, podobne ako A. Dvořák či A. Schonenberg. Moja tvorba by sa dala charakterizovať ako polysytémová, polyosobnostná, multikulturálna. Nedávno som zistil, že takí boli napríklad aj Alfred Schnittke, John Wiliams, Trewor Morris, ktorí komponovali symfonickú a filmovú hudbu. Často sa v tej istej kompozícii miešajú takzvané „avantgardné“ systémy z 50. a 60. rokov 20. storočia so silno novoromantickými systémami. V dielach vyjadrujem svoje filozofické myšlienky, vedecký teizmus.
Vaša tvorba je bohatá a charakteristická pomerne širokým štýlovým záberom. Prevediete nás ňou?
Komponujem opery, symfonickú a filmovú hudbu. Vytvoril som už viac než 600 diel. Skladby som začal komponovať v neskoroklasicistickom a v ranom romantickom štýle „a la“ Mozart a Schubert, toto mi bolo veľmi blízke. Potom boli moje skladby v klasicistickom štýle. Neskôr som začal komponovať postmoderné skladby, kde sa už začali miešať štýly. Spomeniem aspoň niektoré diela. Jedným z hlavných diel 80- tych rokov je skladba nazvaná Universal World Symphony. K dlhším skladbám tohto obdobia patria tiež skladby Cesta opitou loďou, Spring, Terezínske Requiem.
Vytvoril som napríklad aj symfonickú baletnú hudbu Pán prsteňov /v dvoch verziách 2002 a 2007/, symfonický balet Bezosudovosť, podľa románu Imricha Kertésza s vlastným scenárom.
Venujete sa aj tvorbe opier. Spomeniete aspoň niektoré?
Skomponoval som viacero opier, ba až celé cykly opier. Môžem spomenúť napríklad operný cyklus 15-tich jednoaktoviek Tragédia človeka, na drámu Imricha Madácha. Opery Pokušenie pani Rowlingovej, Nero a Event horizont 2 sú prvými zo série fantastických opier, do ktorých som vložil svoje filozofické názory. Vytvoril som aj cyklus 13 fantasy sci-fi opier, melodrám pod názvom Od temnoty k svetlu, a mnohé ďalšie diela.
Využívate pri komponovaní aj modernú techniku, alebo si všetko zaznamenávate ručne?
V roku 1997 som začal komponovať na počítači. Pokúšam sa aj o tvorbu hudby k počítačovým hrám s vlastným námetom a textom. Je to napríklad hra Doktor Who a pekelný labyrint, je to akoby filmová hudba. Podobným projektom je aj Cesta na koniec sveta, z roku 2014. Keďže žijem v Gemeri, nemôžem nespomenúť znelky mesta Hnúšťa, Rimavská Sobota a Lučenec, ktoré som tiež skomponoval.
Kde čerpáte inšpiráciu?
Je to rôzne, napríklad keď idem po ulici, cestujem, keď sa ráno zobudím.
Hudbu počujeme, vnímame, cítime, má vplyv na naše emócie, má dokázateľné terapeutické účinky. Čo pre Vás znamená hudba?
Všetko, čo je pre človeka hodnotné, dôležité, je nehmotné. Hudba tiež. Myslím si, že práve hudba je jedným z najduchovnejších výtvorov človeka. Skladá sa síce z fixných fyzikálnych veličín, ktoré sa dajú znotovať, na druhej strane je však v nej niečo, čo je absolútne neuchopiteľné.
Prezraďte nám ešte, na čom pracujete v súčasnosti?
Po Vianociach som skomponoval deväť vianočných piesní- text, hudbu a inštrumentácie. Pracujem na kvartete pre klavír a tri sláčikové nástroje (husle, viola, violončelo). Mám taký pocit, že teraz mám svoje najtvorivejšie obdobie. Takým bol napríklad aj L. Janáček, ktorý začal tiež v staršom veku viac komponovať.
Peter Viktor Ličko je uvedený v slovenskej internetovej encyklopédii Wikipédia a v roku 2016 sa jeho meno dostalo do Encyklopédie Osobností Českej a Slovenskej republiky.
Napriek tomu ho svetská sláva obišla, v širších kruhoch je neznámy, žije a tvorí v ústraní. Radosť z tvorby mu však všetko vynahrádza.
No aj z histórie je známe, že mnohí talentovaní umelci boli počas svojho života neuznaní či nepochopení. Až čas z nich spravil nesmrteľných...
