Pamätám sa, s akou zvedavosťou som knihu brala do rúk a hltala zážitky Marusie, malého dievčatka, ktoré sa už veľmi tešilo, že pôjde do školy a stane sa prváčkou v dievčenskej škole. Že bude nosiť rovnošatu, naučí sa čítať, písať i počítať. A všeličo iné. Marusia sa občas poháda i pobije so Seriožom z dvora, občas vyparatí s kamarátkami nejaké nezbednosti... No hlavne, už sa nevie dočkať, kedy ju mama konečne pôjde zapísať do školy. A tak sa tam jedného dňa vyberie sama...
Úryvok z knihy...
… Za stolom, rovno oproti dverám, sedia dve ženy. Akiste učiteľky. Jedna, tá mladšia, voľačo zapisuje na veľký list papiera. A druhá, tá staršia, díva sa na Marusiu cez okrúhle okuliare. Za sklami okuliarov sa zdajú jej čierne oči velikánske a zlostné.
Mladá učiteľka láskavo povie:
- Neboj sa, dievčatko.
- Dobrý deň, teta!- pozdraví Marusia.
- Volajú ma Anna Ivanovna.
- Dobrý deň, Anna Ivanovna,- opraví sa Marusia.
- A ty si čia?- pýta sa učiteľka.
- Ja som Marusia Orlovová.
- Po čo si prišla?
- Zapísať sa do školy.
- A prečo si prišla sama? Kde máš otecka alebo mamu?
- Otecko nie je doma- on je letec a práve odletel na Sever a mama nemôže. Včera mi sľúbila, a dnes hovorí: počkaj do zajtra.
- A ty nerada čakáš?- pýta sa šedivá učiteľka.
- Keď sa z nášho dvora zapísali už všetky dievčatá,- vysvetľuje Marusia.- Ale mama večne nemá kedy. Tak som prišla. I doklady som si priniesla.
- Ktoré?- pýta sa Anna Ivanovna.
- Všetky,- odpovedá Marusia a položí na stôl veľkú škatuľu v novinovom papieri.
- Čo je to?- spytuje sa učiteľka.
- Doklady.
- A kde si ich vzala?
- Zo skrine, z malého priečinka. Vyberte, ktoré vám treba. A ktoré vám netreba, odnesiem domov.
- Marusia otvára škatuľu a učiteľke ukazuje doklady.
- Toto je starej mamina legitimácia.- A toto potvrdenie za telefón. A táto, belasá, je za byt. A toto sú listy od otecka. A tuto v obálke sú moje vlasy, keď som mala rôčik. Toto, hľa, je mamina legitimácia o vyznamenaniach. Moja mama je doktorkou a za vojny bola kapitánkou zdravotnej služby. A toto som ja, keď som mala dva mesiace.
- To stačí,- hovorí Anna Ivanovna a zatvára škatuľu...
Knihu vydali Mladé letá v roku 1958. V ruskom origináli vyšla v roku 1949 v Moskve pod názvom Pervoklassnica. Z ruského originálu ju preložila M. Rázusová- Martáková. Knižka bola aj sfilmovaná. Podľa nej bol nakrútený film režiséra I. Freza. Čaro knihy dotvárajú aj jej čiernobiele obrázky z rovnomenného filmu.
Keďže je knižka zo 60- tych rokov, zasadená je do dobových reálií a nemohla v nej zrejme chýbať ani zmienka o Leninovi. Keď som ju ako malá čítala, meno Lenin mi ešte nič nehovorilo. A dnes? Už tiež nič. Pri čítaní knihy som sa nad tým už len pousmiala. Každé dieťa sa narodí v nejakej krajine, s nejakou históriou s jej hrdinami a „hrdinami.“ Lenin bol kedysi všade, aj na nástenke v našej triede na základnej škole, kde bol zlatými písmenami prišpendlený jeho výrok: Učiť sa, učiť sa, učiť sa. (No to sme vedeli aj bez neho:-)
S ruskou literatúrou pre deti sa dnes zrejme stretávame už pomerne málo, no stále má svoje čaro. Je iná než napríklad americká, zameraná je viac na vykreslenie pováh a charakterov, než na často prehnanú dynamiku deja a zbytočne nafúkané efekty. Podobne originálne sú aj známe klasické ruské rozprávky, napríklad Mrázik, Hlúpy Ivánuška, atď.
Odvážna školáčka patrí ku klasike ruskej detskej literatúry. A hoci kniha nehýri farbami ani trblietkami, aj po rokoch z nej „cítiť dušu.“ Bola asi jedinou ruskou detskou knižkou, ktorá sa mi dostala do rúk. Po rokoch som ju prečítala svojej dcére. Príbehy malej školáčky ju zaujali podobne ako mňa. A hoci je kniha staršia a príbehy školáčky sa odohrali už dávno, tie pocity malého dievčatka, jeho túžby, očakávania, radosti i strasti sú podobné ako u tých súčasných. Odvážna školáčka, kniha z antikvariátu, je dnes už „dôchodkyňou,“ no myslím, že svojou pútavosťou má čo povedať aj dnešným malým princeznám...
