Nastúpili sme. „Z výťahov mám fóbiu, viete. Dvakrát som sa v nich zasekla, raz ako jedenásťročná a potom ako dvadsaťdvaročná“, stihla mi cestou zo štvrtého poschodia pani porozprávať. „Sama výťahmi vôbec nechodím, no keď ide niekto so mnou, tak sa nebojím“, dodala.
So záujmom som ju počúvala. V duchu som si hovorila, že niektoré výťahy pôsobia naozaj hrozivo, o zvukoch, ktoré vydávajú, ani nehovoriac... človek nemusí mať ani fóbiu, aby sa v nich cítil nepríjemne. Pravda je taká, že keď išla ona s podmienkou, že idem aj ja, tak som sa zviezla. Nechcela som ju však prerušiť v rozprávaní, a ani by sa to cestou zo štvrtého poschodia veľmi nedalo. A navyše som mala pocit, že sa jej vyrozprávaním o svojej fóbii tak trochu uľavilo.
Výťah pristál na prízemí. Tak dovidenia“, usmiala sa na mňa pani. „A ďakujem“, dodala spokojne, že nemusela ísť po schodoch. „Dovidenia“, odpovedala som jej... „a tiež ďakujem“, dodala som, len tak pre seba v duchu. Vysvetliť prečo nebolo kedy. Cesta výťahom zo štvrtého má svoj rokmi vypočítaný presný čas... slúži akurát „na pár viet“...
