
Ubytovali sme sa. Keďže v neďalekom rekreačnom zariadení bola možnosť nočného kúpania, využili sme ju. Keď sme sa po polnoci vrátili, zamierala som do kúpelne. „Ako to pani domáca hovorila“, rozmýšľala som...“keď vyjdete z izby, pôjdete doprava, potom doľava a tam napravo je kúpelňa“. Keď som vyšla z kúpeľne, zamierila som do našej prenajatej izby. Otvorila som dvere a... zbadala som uja s tetou, ako ležia v posteli. Ujo ma videl po prvý raz, ja jeho tiež. Oops, poplietla som si izby. Veď doprava, doľava, a znova doprava, môže byť po polnoci a po príjemnej únave z horúcej termálnej vody aj tak nejako opačne-)). Rýchlo som zavrela dvere a našla tú našu izbu. Ráno som sa pani domácej ešte raz ospravedlnila, že som si v noci poplietla izby. Bezstarostne sa usmiala a povedala, že je to v poriadku. Ako som v ten deň oddychovala na pláži, uvedomila som si, že majitelia domu, kde sme boli ubytovaní, si v noci nezamykajú izbu, v dome mali pritom dvoch úplne cudzích ľudí, navyše z inej krajiny. Neboja sa? Robia to tak vždy, keď sa u nich niekto ubytuje?, rozmýšľaľa som v duchu.
Poznaj sám seba, to je slovné spojenie, ktoré vyjadruje, čo je pre človeka dôležité. Hovorí sa, že to, kým človek v skutočnosti je, spozná najlepšie a najpravdivejšie nie vtedy, keď je všetko v pohode, ale skôr vo vyhranenejších životných situáciách. Môže byť takou aj ubytovávanie cudzích ľudí vo vlastnom dome a nezamkýnať si pritom vlastnú izbu? Napriek tomu, aký je svet?
Je známe, že rozum nedokáže vysvetliť všetko. Do mnohých vecí nevidí. No tak veľmi by chcel. Hovorí sa, že duch nepozná čas a jeho podstatou nie je ľudské myslenie. Možno sú majitelia spomínaného domu ľahkovážni, možno sú naivní, možno ešte nikdy nemali zlú skúsenosť s ľuďmi. A možno.... duše, ktoré „kedysi“ pomáhali ukryť a ubytovať pocestných, utečencov, cudzincov na úteku... v tom možno „teraz“ úplne prirodzene pokračujú...
Je zaujímavé spoznávať... podstatu...