Aj keď Romanovi nepadlo dobre, že svokrovci neprišli, nedal na sebe nič znať. Po sobáši prišli do kultúrneho domu, kde bola prichystaná hostina. Taniere boli rozložené pre tridsaťpäť ľudí tak, ako to bolo dohodnuté. Prišlo ich tam však len... pätnásť. Sadli si. Keď dojedli predjedlo, ženích prišiel k čašníkovi a povedal mu, že môžu začať nosiť hlavné jedlo, pre tridsaťpäť ľudí. "Pre tridsaťpäť?", začudoval sa čašník... "Je vás tu len pätnásť". „Hej, pre tridsaťpäť,“ povedal Roman a sadol si naspäť k neveste. Čašníci začali nosiť jedlo. Ku každej stoličke jednu porciu. Tie nezjedené po chvíli odnášali a priniesli ďalšie chody. Takto to išlo až do rána.
Atmosféra v sále bola trochu iná, než zvyčajne pri takýchto príležitostiach býva. Romanova rodina sa snažila tváriť veselo, no bolo na nich vidno, že v pohode nie sú. Pocit, že ich nevestina rodina odmietla a nezmierila sa s tým, že tmavšia farba pleti Romanovej rodiny sa stane zrazu súčasťou ich rodiny, neniesli ľahko. Roman, ktorý si s Renatou rozumel, pracoval a bol vždy slušne oblečený, nevestinu rodinu nepresvedčil. Zaprisahal sa však, že dokáže, že je „bielej ženy“ hodný. Renate povedal, že sobáš a svadobnú hostinu zabezpečí a vystrojí on. Svoj sľub splnil.
Roman je s Renatou dodnes spolu. Napriek tomu, že ho nevestina rodina medzi seba nikdy úprimne neprijala a na vyblednutej fotke zo svadobnej hostiny cítiť aj dnes trpkú chuť prázdnych stoličiek...
