Ľudia boli nahnevaní a báli sa...
Spomienky pána Ladislava z Rimavskej Soboty... „Sovietske tanky prichádzali už od rána, boli to dlhé kolóny, boli ich strašne veľa. Už ráno o siedmej hodine stálo pri Bátke opancierované auto s guľometom. Sovietski vojaci povedali, že už tri dni čakali na hranici s Československom na pokyn prejsť hranicu. Viem, že v tankoch prišli najprv starší muži, tzv. záložáci, údajne ak by sa niečo zomlelo..., neskôr prichádzali v tankoch aj mladší vojaci...V meste ľudia vojakom kričali, aby išli naspäť domov. Hádzali do nich fľaše a paradajky. Pred aj za Rimavskou Sobotou otáčali dopravné značky, aby vojakov pomýlili“...
Pani Ema z Rimavskej Soboty... „Mala som vtedy malé deti. Zľakla som sa, že bude vojna, čo s nami bude. Viem, že sovietske vojská najprv do kasární nechceli pustiť, pustili ich až neskôr a naši vojaci museli odísť niekam inam“...
Pán Jaroslav z Tisovca pracoval v kasárňach v Rimavskej Sobote do roku 1963. Potom odišiel do civilu a pôsobil ako vychovávateľ v Reedukačnom výchovnom zariadení v Čerenčanoch. Na vpád okupačných vojsk si spomína takto...“Keďže sovietske tanky najprv nechceli pustiť do rimavskosobotských kasární, usadili sa na lúkach pri Čerenčanoch. Spomínam si, ako do Čerenčian do ústavu chodili sovietski vojaci, prišli sa porozprávať, ženám ponúkali ruské kolínske vody. 21. augusta 1968 bola v Rimavskej Sobote trma- vrma. Každý bol vyplašený. Pozerali sme na stanici, ako cez Vinicu prichádzajú sovietske tanky, prišiel celý útvar a potom ďalšie a ďalšie tanky“.
21. augusta 1968 zomrela Jolanka...
V Okresnej vojenskej správe v Rimavskej Sobote pracovala v tom čase aj Jolanka Demjanová, mladé 23- ročné dievča. Narodila sa a vyrastala v Ratkovskej Lehote. Bola jediným dieťaťom rodiny Demjanovcov. Svojich 24. narodenín sa však nedožila.
Čo sa v ten deň v Okresnej vojenskej správe odohralo, dnes nikto presne povedať nevie. Mnohí z tých, ktorí tam vtedy pracovali, už nie sú medzi živými a spomienky si zobrali so sebou...
Obyvatelia Ratkovskej Lehoty si takto spomínajú na Jolanku:
„Pamätám si na Jolanku, bolo to pekné dievča. Je to smutné, že zomrela taká mladá. Vraj mala choré srdce"... spomína si pani Chovanková z Ratkovskej Lehoty.
„Je to zvláštne, že zomrela práve v ten deň, keď prišli sovietske tanky. Určite prišli aj na Vojenskú správu, kde pracovala. Mala priateľa, vojaka v základnej vojenskej službe, ten jej povedal, že prišli sovietske tanky. Jolanka sa zrejme veľmi zľakla, no kto by sa nie“... povedala pani Slováková.
Jolankinho priateľa pozná pani Ema z Rimavskej Soboty. Je to jej kmotor. Hovorí pani Ema: „Kmotor mi o svojej priateľke Jolanke rozprával. Povedal mi, že mala choré srdce. Keď sa dozvedela, že prišli tanky, veľmi sa zľakla, že bude vojna. Prišlo jej zle a ešte v ten deň zomrela. Kmotor potom chodil so svojou rodinou navštevovať Jolankiných rodičov do Ratkovskej Lehoty aj dlhé roky po tom, ako zomrela.“
Okupačné vojská neprišli do Rimavskej Soboty samé. Prišla s nimi aj smrť... Okrem desiatok ďalších obetí si v ten osudný augustový deň zobrala so sebou aj mladú Jolanku... Dnes by sa dožila 66 rokov.
