Po chvíľke sa starší pán otočil smerom k synom. „Počúvajte, tí dvaja, čo sedia tam v strede autobusu, to sú tí, čo ma vtedy minule prepadli a zobrali mi tašku s nákupom“. Synovia spozorneli. Netrvalo dlho, vstali zo sedadiel a išli k tým dvom. Zastali pri nich a bez slov im jednu vrazili. Potom druhú aj tretiu. Vodič autobusu pozrel do spätného zrkadla. Zabrzdil. Prišiel k bitkárom a spolu s tými dvomi nič netušiacimi cestujúcimi ich vyhodil von.
Autobus odišiel. Bitkári vonku pokračovali v tom, čo v autobuse začali. Napadnutí muži len nechápavo krútili hlavou. „Prečo nás bijete, čo vám je?“, snažili sa získať vysvetlenie. „Tak vy neviete“? No tak si skúste spomenúť“, povedali im bitkári a vzápätí im vrazili ďalšiu pecku. Po chvíli k nim prikročil bližšie aj starší pán, ich otec, ktorý sa tomu len zobďaleč prizeral. Naklonil sa „s popolníkmi“ k tým dvom, ktorí už dostali riadne do držky, a po chvíli bežným tónom, ako keď si zvykne pýtať dvadsať deka salámy v obchode, povedal: „Počkajte, nie oni boli, pomýlil som sa“.
- )))
Sú typy ľudí,... ktorí zvažujú slová. Predtým, ako ich vyslovia. Zvažujú skutky. Skôr, než ich vykonajú.
A sú typy ľudí,... ktorí chodia po svete s „popolníkmi na očiach“ a hovoria a konajú s neuveriteľnou „ľahkosťou bytia“...
