Nie, nie je to úryvok z akčného filmu. Je to príbeh, ktorý sa odohral pred 16 rokmi v jednej základnej škole v obci na Gemeri.
… „Bola som vtedy ôsmačka a chodila som do školy u nás v dedine. Mojimi spolužiakmi boli aj deti z miestnej osady,“ rozhovorila sa učiteľka Alena. „Bolo bežné, že ma v triede schmatli a búchali mi hlavu o lavicu. Len tak. Robili to tak každému. Takéto veci tam boli na dennom poriadku. Áno, povedala som to učiteľke. Vedela, že je v triede šikanovanie. Aj tým žiakom dohovárala, no nepomohlo to. Vraj sa jej potom vyhrážali rodičia tých detí, miestni osadníci, že si ju počkajú na zastávke autobusu. Tak to už potom neriešila.“
„Znášala som to, myslela som si, že je to tak všade, nielen u nás. Ale vieš, čo bolo pre mňa poslednou kvapkou? Keď vošla do triedy jedna zo spolužiačok a povedala mi, že mne sa páči ten istý chlapec ako jej a že mi preto pichne kružidlo do zadku. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale... prišla som k nej, schmatla som ju za vlasy a šmarila cez tri lavice. Spadla na zem. Tam som ju ešte bila. Keď ma od nej odtiahli spolužiaci, ostali mi v obidvoch rukách chumáče vlasov.“
„Fúha, to musel byť iný Matrix,“ ja jej na to. „Veď aj bol. Ale neľutovala som to. Veď ja som s tým chlapcom nič nemala a ona sa mi tam príde do triedy vyhrážať s kružidlom...“
„A čo nasledovalo potom?,“ opýtala som sa. „No potom si nás zavolala riaditeľka a na druhý deň si zavolala aj rodičov. Keď moja mama vošla do školy, na chodbe stretla tú spolužiačku, ktorú som zbila a kým sa mama zmohla na slovo, tá jej povedala: „Tvojej dcére vopchám kružidlo do zadku.“ „Mama ostala v nemom úžase. Nečakala, že aj jej si dovolí také niečo povedať. Nezmohla sa ani na slovo. Našťastie, učiteľka vedela, kto je čo zač a tak mi to prešlo len dohovorom.“
„Riešenie šikanovania na dedinských školách, kde líšky dávajú dobrú noc? Zabudni. Aspoň vtedy to tak bolo. Kto to nezažil, neuverí, čo sa na školách, ktoré navštevujú aj deti z miestnych osád, často deje. A nemyslím si, že odvtedy by sa niečo výrazné zmenilo. Tie osady sú tam stále a nevidno, že by tí ľudia na svojom životnom štýle niečo zmenili. Je to divočina. Buď sa necháš a budú ti ubližovať donekonečna, alebo vezmeš spravodlivosť do vlastných rúk. Na učiteľov a riaditeľov sa tam veľmi spoliehať nedá. Sú zbabelí a radšej „strčia hlavu do piesku“. Je to hanba. Veď aj tá naša dobre vedela, akých má v triede žiakov a vidíš, nič neporiešila. Komenský sa asi „v hrobe obracia.“
"Našťastie, dnes už môžu na školách fungovať tzv. inkluzívne tímy, zložené z odborníkov, školského psychológa, špeciálneho pedagóga a sociálneho pedagóga. Každá škola môže prijať odborníkov a takýto tím zriadiť,“ podotkla Alena a dodala: „Len škoda, že také inkluzívne tímy nefungovali v školách už vtedy. Mohli tú „prácu“ vykonať za mňa.. Ale vieš, čo ti poviem? Vôbec to neľutujem. Aj keď to tam bolo veľmi drsné a prešla som si „zákonmi džungle,“ niečo mi to do života dalo, z toho zlého som predsa len niečo vyťažila. Teraz, keď v robote niekto začne na mňa niečo skúšať, dovoľovať si, nebojím sa a toxických ľudí zhaltujem hneď na začiatku. A pridám ešte jednu dobrú radu... Navrhujem, aby do tých inkluzívnych tímov prizvali aj policajtov. Myslím, že tam budú rovnako potrební...“
