Vtedajšie nemecké zákonodarstvo ustanovilo, že Židia sú, podľa nich, podradná rasa. A tak sa k nim začali aj správať. Horšie ako k zvieratám, horšie ako k veciam. Pohon na Židov bol všade. V uliciach, v úradoch, v čakárňach u lekára. Kruto sa vmiešal do medziľudských vzťahov, ničil priateľstvá, hodnoty, životy.
O tom, čo sa vtedy dialo, vieme z kníh, z dokumentov, no najmä z rozprávania ľudí, ktorí to prežili na vlastnej koži. Ako ich zbavovali občianskych práv a ľudskej dôstojnosti. Ako ich väznili v koncentračných táboroch. Ako na nich robili pokusy ako na myšiach. Ako ich dokázali nenávidieť. Ako ľudí zabíjali v plynových komorách.
Zo strany niektorých ľudí počuť názory, že o holokauste toho vieme už dosť, ze už o tom netreba tak veľa a stále hovoriť.
Malé dievča, školáčka, leží na zemi. Jeden z jej spolužiakov na ňu stúpi a začne po nej skákať. Tak riadne, obidvoma nohami. Po chvíli ho vystrieda ďalší spolužiak. Ostatné deti sa prizerajú. Dievča, ležiace na zemi, je Židovka. Príde učiteľka. Keď to zbadá, povie: „Žiaci, kto ešte chce byť skutočným pravým Nemcom, nacistom?“ Deti, ktoré sa prizerali, povzbudené slovami učiteľky, prídu k dievčaťu. Aj ony po nej začnú skákať. „Aj ja,“ píše vo svojich spomienkach Nemka, jedna zo spolužiačok židovského dievčaťa. Dievča, gniavené nohami detí, plakalo. Potom plakalo ešte chvíľu. Potom prestalo...
/... Z dokumentu, odvysielaného v tv stanici Viasat History pri príležitosti Spomienkového týždňa na holokaust/.
Možno sa zdalo, že o barbarstve tej doby toho vieme už dosť. Nevieme. O hrôzach, ktoré sa diali, ešte stále všetko nevieme...
