Jedným z jej dôvodov bola aj inakosť. Inakosť človeka v zmysle jeho fyzického vzhľadu, psychických vlastností, choroby, rodu, národnosti, vierovyznania, ateizmu, majetkového postavenia, politického zmýšľania, sexuálnej orientácie atď.
Kedysi napríklad nebolo pochopenie pre chorých a postihnutých ľudí. Keď sa takýto človek narodil, od zdravých ľudí bol odčlenený a vytesnený na okraj spoločnosti. Bol akoby menejcenným, menej hodnotným človekom, niekým, kto nemal právo žiť spolu so zdravými ľuďmi. Rimania vraj takýchto ľudí dokonca zhadzovali zo skál. Chorí a postihnutí ľudia umierali bez adekvátnej pomoci, starostlivosti a pochopenia.
Sloboda myslenia
Ľudské práva z zmysle osobnej slobody, slobody zmýšľania a prejavu, jazyka, vierovyznania, ateizmu atď. boli kedysi tiež niečím, čo sa jednoducho neakceptovalo. Kvôli názorom boli ľudia mučení, väznení, zabíjaní.
Jazyk, reč
Násilím sa presadzoval jazyk, akým majú ľudia hovoriť. Vnucoval sa pod hrozbou mučenia, smrti.
Rasa
Jedna rasa považovala seba za nadradenú voči nejakej inej rase, z predstaviteľov inej rasy spravili otrokov, popreli ich osobnú slobodu, sebaúctu, vzali im základné ľudské práva.
Národnosť
Jeden národ sa vyvyšoval nad druhým, viedli sa dobyvačné vojny, násilím sa kolonizovali cudzie územia. Smutne známa je aj nenávisť voči ľuďom inej národnosti- Židom, ktorá prerástla do genocídy, snahy o vyhladenie tohto národa zo zemského povrchu.
Náboženstvo
Násilím sa presadzovalo aj náboženstvo. Kto nechcel prijať určitú vieru, stal sa predmetom nenávisti. Viedli sa „sväté“ a inkvizičné vojny, veriaci jedného náboženstva nenávideli veriacich iného náboženstva, veriaci nenávideli ateistov, ateisti veriacich atď.
Rod
V období stredoveku, ale nielen vtedy, sa začala rozširovať nenávisť voči ženám. Stačilo, že niekto povedal, že daná žena je bosorka, predstavitelia cirkvi ju začali obviňovať, nútili priznať sa k niečomu, čo nespravila, mučili ju a nakoniec /s Desatorom Božích prikázaní „vo vrecku“/ ju upálili.
To všetko je len malou ukážkou rôznych druhov a foriem nenávisti, ktoré existovali. Ani dnešná moderná doba však nie je od prejavov nenávisti uchránená. V súčasnej dobe vieme a je to aj právne zakotvené, že všetci ľudia sú si rovní vo svojich právach aj povinnostiach bez ohľadu farby pleti, rasy, národnosti, rodu, majetkového postavenia, sexuálnej orientácie atď.
V súčasnej dobe vyvoláva množstvo diskusií a názorových stretov aj otázka práv a miery práv ľudí inej sexuálnej orientácie. Je zrejmé, že aj tá niekedy musela prísť na rad. Je to choroba, nie je to choroba? Majú títo ľudia nejaké práva? Ak áno, aké a do akej miery... atď. Na otázku, či je homosexualita choroba alebo nie, pred rokmi odpovedala Svetová zdravotnícka organizácia /WHO/. Na otázku, či majú takto orientovaní ľudia nárok na určité práva a ak áno, na aké, už dali odpoveď viaceré krajiny Európy, Ameriky, Ázie. Na Slovensku je táto otázka momentálne predmetom diskusií. Keďže to choroba nie je, no zároveň to nie je ani norma, jedná sa o veľmi háklivú ľudskoprávnu problematiku. Homosexuáli tu pritom boli odjakživa. Boli panovníkmi, kráľmi, pápežmi, aj obyčajnými ľuďmi. Žijú medzi nami a žijú si svoje životy. Predmetom nenávisti boli už dávno. Ako je známe, mnohí z nich skončili aj v koncentračných táboroch, či z dôvodu nepochopenia a odsudzovania radšej sami tento svet dobrovoľne opustili.
Snažím sa pochopiť inakosť ľudí všeobecne, aj ľudí inak sexuálne orientovaných. Narodili sa tak, nemôžu za to, zrejme sa preto trápia, resp. sa určitú časť svojho života trápili. Rozmýšľam, či je potrebné a vhodné im ešte „nakladať na plecia.“ Títo ľudia si žijú svoje životy, niekde pracujú, majú svoje záujmy, koníčky, majú partnerov, žijú tak, ako vedia. Ako civilizované tvory už vieme, že ľudí nie je správne posudzovať podľa už vyššie spomenutých atribútov /farba pleti, národnosť, rod, sexuálna orientácia atď./. Podstatným by mal byť charakter človeka- to, ako a čo rozpráva a zároveň, či sú jeho postoje a názory v súlade s jeho následným správaním a konaním. Samotný fakt, že je niekto inak orientovaný, nie je samo osebe niečím, čo je odsúdeniahodné, nemorálne či dokonca trestné. Aj názory a potreby homosexuálov je potrebné počúvať, vecne s nimi diskutovať a zaoberať sa ich právami podobne, ako sme sa zaoberali napríklad právami národnostných menšín, zdravotne postihnutých ľudí a pod.
Práva homosexuálov je potrebné riešiť, je potrebné riešiť mieru týchto práv. To je prirodzené a normálne. V niektorých verejných vyjadreniach na túto tému však badať neskrývané prejavy odsudzovania takýchto ľudí a otvorenej i skrytej nenávisti. Je už pomaly symptomatické, že kritika inakosti prichádza práve z radov tých, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu. Kresťanstvu, ktoré hlása toleranciu, milosrdenstvo a najmä tak často spomínanú lásku k blížnemu. Vo svojich vyjadreniach ľudí inej sexuálnej orientácie doslova odsudzujú ako ľudí druhotriednych či doslova nebezpečných. Jeden z kňazov ich prirovnal až k vrahom. V presadzovaní práv homosexuálov vidia títo kresťania ohrozenie a nebezpečenstvo pre ostatných, t.j. nás normálnych ľudí. Vyjadrenia niektorých kňazov na túto tému dosiahli dokonca až charakter slovného lynčovania a ich angažovanosť v agende voči ľuďom inak sexuálne orientovaným je neprehliadnuteľná. Paradoxné pritom je, že nemálo homosexuálne orientovaných ľudí je práve v radoch samotnej katolíckej cirkvi. Bežní ľudia pritom ich prítomnosť v cirkvi neodsudzujú a nehodnotia.
Výrazne negatívne sa na adresu práv homosexuálov vyjadruje aj jeden z katolíckych kňazov. Hovorí o nich ako o nebezpečných ľuďoch, dokonca až vrahoch. Zdalo sa mi to pritiahnuté za vlasy, preto som si podrobnejšie vypočula vyjadrenia daného kňaza na internete. Ako sa v jednom z videí vyjadril, homosexuálov delí na tzv. primárnych a tzv. sekundárnych. Primárni sú tí praví homosexuáli, teda takí, čo nimi naozaj sú, nehrajú sa na nich. Kňaz sa vyjadril, že títo homosexuáli mu neprekážajú. Prekážajú mu tí tzv. sekundárni homosexuáli, ktorí sú podľa neho takí, čo sa na homosexuálov len hrajú, buď z nejakej životnej zhýčkanosti, roztopaše, nudy a pod. Áno, tak ako aj medzi heterosexuálmi je množstvo ľudí, ktorí sa správajú nemorálne, tak sú takí aj medzi homosexuálmi. Ide však o to, že celospoločenskej diskusii na ľudskoprávnu tému práv a miery práv ľudí inak sexuálne orientovaných, sa diskutuje /a všeobecne sa to aj tak chápe, že sa diskutuje/, o právach skutočných homosexuálov, teda takých, ktorí nimi naozaj sú, nie o právach tých, ktorí sa na nich len hrajú. Podobne, ako keď bola napríklad diskusia o právach ľudí zdravotne postihnutých, napríklad nevidomých, myslelo sa tým samozrejme na práva nevidomých ľudí, nie takých, ktorí by sa len hrali na to, že sú slepí. Tento fakt je, respektívne mal by byť, sám osebe jasný, zrejmý, zrozumiteľný a aj takto chápaný. Z týchto dôvodov sa preto môžu vyjadrenia daného kňaza na tému práv homosexuálov vnímať a zároveň pôsobiť ako manipulatívne. To však nie je etické a je potrebné veriť, že úmyslom kňaza nebolo a nie je manipulovať verejnou mienkou. Jeho vyjadrenia k otázke tzv. sekundárnych, teda nie skutočných homosexuálov, môžu byť použité, avšak pri inom type verejnej diskusie, napríklad pri otázke etiky, morálky správania sa ľudí ako takých, bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu.
Čo chýba? V súvislosti s danou problematikou chýba zo strany predstaviteľov cirkvi sebareflexia do vlastných radov. Pri počúvaní slov daného kňaza na adresu nepravých homosexuálov a vecí, ktoré podľa neho môžu robiť a aj robia, je možné si uvedomiť ďalší fakt- a to, že daný kňaz vlastne rozpráva o konaní niektorých predstaviteľov samotnej cirkvi, v ktorej pôsobí. Ako je známe, v tejto cirkvi sa udiali a môžu sa diať trestné veci sexuálneho zneužívania detí a mladistvých, zločiny, ako to nazval aj samotný najvyšší predstaviteľ tejto cirkvi pápež. Sexuálne zneužívanie je veľmi špinavá vec s nedoziernymi morálnymi škodami na dušiach ľudí. Či dané veci robia v cirkvi kňazi- heterosexuáli, či kňazi-homosexuáli, alebo kňazi- tzv. nepraví homosexuáli, sa zrejme presne povedať nedá. Vo vyjadreniach daného kňaza preto chýba dodatok v zmysle: „Vidíte, ako je to u nás v cirkvi. Aj medzi nami sú ľudia inej sexuálnej orientácie, aj tí tzv. nepraví homosexuáli. Máme medzi sebou pedofilov, za čo sa veľmi hanbíme. Poďme to riešiť. Poďme riešiť problémy vo vlastných radoch. S pokorou prijmeme všetky rady od ostatných ľudí, ktoré nám môžu pomôcť odstrániť tento závažný problém. Kňazi prichádzajú do častého kontaktu s deťmi a s mladými ľuďmi, ovplyvňujú ich. Deti sú veľmi zraniteľné, nechápu ešte všetko, čo sa okolo nich môže diať a nevedia sa ani primerane brániť. Tak, ako sa my vyjadrujeme k rôznym otázkam života ľudí, tak privítame aj vyjadrenia vás ostatných, ako aj vyjadrenia odborníkov smerom k tomuto závažnému problému v našej cirkvi.“
Na povrch sa neustále vyplavujú škandály sexuálneho zneužívania detí a mladistvých. Je to závažný problém, na ktorý je potrebné poukazovať a riešiť ho. Počul však niekto, že by sa v tejto súvislosti bilo v cirkvi na poplach? Výskyt pedofílie u kňazov má svoju príčinu. O hľadaní príčin a riešení problému však z úst cirkevných predstaviteľov nepočuť. Riešia sa len následky, a to finančnými odškodneniami. Ako je však známe, riešenie následkov bez odstránenia príčiny nie je účinné a vedie k recidívam. Aký je teda prístup cirkvi? Najprv vec popierajú, kňaza zastávajú, ututlávajú to, prekladajú ho z jednej farnosti do druhej atď. Až po prešetrení políciou a dôkazoch vinu priznajú a poskytnú finančné odškodnenie. Stále však ide len o riešenie následkov problému. Mnoho ľudí si myslí, že príčinou týchto javov je celibát. Z dostupných historických prameňov je známe, že celibát bol zavedený kvôli tomu, aby sa nedelil cirkevný majetok, a to manželkám a deťom kňazov. Tí sa pred jeho zavedením ženiť mohli. Dôvod teda nie je duchovný, ale čisto hmotársky. Možno z neho „čítať“ neprimeraný vzťah cirkvi k materiálnym veciam, teda niečo, čo neprispieva k jej pozitívnemu morálnemu kreditu. Navyše ako je známe, celibát bol vždy viac porušovaný ako dodržiavaný. Predstavitelia cirkvi žijúci v celibáte s otázkou, ktorú celibát zdanlivo odsúva na vedľajšiu koľaj, zápasia, bojujú, viac či menej ju potláčajú. Niektorí svoj boj nezvládajú a vyústi to až do trestnej veci pedofílie. Je veľmi závažné, keď si mnohí kňazi stále neuvedomujú, že osobná kríza, vyplývajúca z celibátu, ale nielen z neho, sa nemôže riešiť obťažovaním a zneužívaním mladistvých. Má sa riešiť návštevou odborníka, psychológa. Ako to, že toľkí predstavitelia cirkvi nemajú v sebe dostatok integrity na to, aby si to uvedomili a riešili to primeraným spôsobom? Ľudia študujúci teológiu nie sú zrejme dostatočne informovaní o zákonitostiach fungovania ľudskej psychiky a biológie, ktoré jednoducho „nepustia,“ ako aj o krízach, ktoré zákonite prídu, ak niečo, čo je prirodzené a čo patrí medzi základné práva človeka /mať vzťah, založiť si rodinu/ v sebe človek vedome potláča. Nezmizne to, niekde vzadu to „buble“ a je otázkou času či určitého spúšťača, kedy sa to nejakým, aj nevhodným spôsobom prejaví. Pravdou je aj to, že zo strany cirkvi sú kňazi tlačení k múru- ak budeš mať vzťah, prídeš o možnosť vykonávať svoje povolanie, ktoré si šesť rokov študoval. Je to voči nim neetické. A keď je človek pod tlakom, robí veci, ktoré by za iných okolností možno nerobil. Výskyt pedofílie nie je len problémom Ameriky, Írska či Holandska. Takéto prípady sa objavili už aj na Slovensku. A ako na ne zareagovali veriaci vo farnosti, kde sa obťažovanie, pedofília vyskytla? Ako je známe z médií, daného kňaza zaslepene obhajovali a na matku, ktorá v súvislosti s obťažovaním jej dcéry podala na kňaza podnet na políciu, začali zazerať a vyčítať jej, že danú vec vôbec riešila. Akoby niektorí ľudia boli ako zaslepené ovce, ktoré potrebujú len svojho vodcu a keď im naňho ktosi „šliapne“, začnú slovne útočiť. A vzletné reči o potrebe pravdy a lásky k blížnemu sú razom fuč... Je to na zamyslenie a vyvoláva to dojem, akoby boli kňazi v očiach svojich veriacich doslova „chráneným druhom.“ Takéto postoje svedčia skôr o pokrytectve, farizejstve danej veriacej komunity, než o zvnútornení hodnôt, ktoré navonok vyznávajú.
Na tému homosexuálov sa verejne v článku vyjadril aj ďalší katolícky kňaz. Tvrdí, že homosexuáli žijú neprirodzeným spôsobom života a že sa majú ísť liečiť. Ak sa liečiť nepôjdu, budú žiť nemorálnym životom. Áno, homosexualita je odchýlka od normy, je niečím, čo nie je prirodzené. S tým možno súhlasiť a v takomto kontexte k riešeniu problematiky aj pristupovať. Avšak- samotný fakt, že je niekto inak sexuálne orientovaný, automaticky neznamená, že žije nemorálnym životom. Nemorálnym životom začne človek žiť vtedy, keď spraví niečo, čo je v rozpore so všeobecne prijatými právnymi a etickými normami spoločnosti. Kňaz ďalej tvrdí, že homosexualita sa dá liečiť. Že istý psychológ robí terapie a napísal o tom aj knihu. Áno, pomáhať ľuďom je hlavným poslaním psychológov, preto sa toto povolanie aj nazýva pomáhajúca profesia. Je správne, keď sa psychológovia, vrátane kresťansky orientovaných, snažia hľadať možnosti pomoci týmto ľuďom napríklad aj formou liečby, terapie. Ak má nejaký odborník s terapiou takýchto ľudí pozitívne skúsenosti, je dobré, keď o tom verejnosť informuje a ponúka to ako jednu z možností pomoci. Kto o to prejaví záujem, môže to skúsiť. Na Slovensku však takýto typ liečby údajne ešte nie je dostupný, je možné ho podstúpiť len v zahraničí, stojí nemalú sumu financií a výsledok je vždy otázny. Čo vo vyjadrení daného kňaza pokladám za nevhodné a neetické, je jeho snaha nútiť ľudí, priamo, alebo nepriamo danú liečbu absolvovať v zmysle: Ak sa pôjdeš liečiť, budeš žiť morálne, no ak nie, budeš žiť nemorálnym životom. Toto zaváňa nerešpektovaním slobodnej vôle človeka. Slobodnej vôle, ktorá je veľmi dôležitá. My môžeme niekomu niečo poradiť, ak nás požiada o radu, no nemôžeme nikoho do ničoho nútiť. Najmä nie moralizovaním vyššie uvedeného typu, ktoré je navyše aj obsahovo logicky nepravdivé. Podstatou duchovného povolania nie je, myslím si, moralizovať, strašiť, deptať. Úlohou je skôr poskytnúť človeku bezpečný priestor na sebavyjadrenie, prejaviť empatiu, podporovať ho v jeho samostatnom uvažovaní, v hľadaní a uvedomovaní si seba samého a zároveň javov, ktoré ho presahujú, v reálnom, nie fanatickom chápaní sveta okolo seba, s dôrazom na rešpektovanie slobodnej vôle človeka. Ak si myslíme, že človeku v danej veci vieme niečo poradiť, tak mu vyjadríme svoj názor bez toho, aby mal pocit, že mu to nanucujeme. Ak teda o danú liečbu človek záujem nemá, nikto nemá právo vyrieknuť nad ním súd: Tak potom budeš žiť celý život nemorálnym životom. Nemáme právo odsudzovať ľudí kvôli ich sexuálnej orientácii. Ani s nimi slovne manipulovať. Ani moralizovať. Ak je niekto inak sexuálne orientovaný, nežije automaticky nemorálnym životom. Nemorálnym životom žije až vtedy, a platí to rovnako aj na heterosexuálov, ak spraví niečo v rozpore s etickými a s právnymi normami spoločnosti. Navyše faktom je, že aj kňaz, ktorý sa dobrovoľne rozhodol pre celibát, žije neprirodzeným spôsobom života. Rozdiel medzi ním a homosexuálom je však v tom, že kým homosexuál si svoju orientáciu nevybral dobrovoľne, jednoducho sa s ňou narodil, kňaz si svoj neprirodzený spôsob života v celibáte vybral dobrovoľne. Keď kňaz nevie, ako reagovať na ľudí inej sexuálnej orientácie, nevie „kam z konopí,“ namiesto nevhodného moralizovania môže napríklad prejaviť empatiu a milosrdenstvo a môže sa inšpirovať vyjadreniami najvyššieho predstaviteľa cirkvi- pápeža. Ten sa na adresu homosexuálov vyjadril takto..."Vatikánske oficiálne miesta sa odmietajú vyjadriť k slovám, ktoré pápež František povedal na stretnutí s Juanom Carlosom Cruzom, hlavným „whistleblowerom“ v prípade sexuálneho zneužívania detí čílskymi katolíckymi duchovnými a jeho následného krytia zo strany biskupa Juana Barrosa. Pápež Cruzovi okrem iného povedal, že nie je dôležité, akú má človek sexuálnu orientáciu. „Pozri sa, Juan Carlos, nezáleží na tom, či si gay. Takto ťa Boh stvoril a takto ťa má rád,“ citoval Cruz pápežovo vyjadrenie, ktoré nasledovalo po tom, ako Cruz pápežovi hovoril o svojej sexuálnej orientácii. Viaceré médiá pripomínajú aj Františkov výrok z roku 2013, keď na tému homosexuality povedal: „Kto som ja, aby som súdil?“ Najnovšie pápežove vyjadrenia pravdepodobne ešte zostria boj ultrakonzervatívnych katolíckych kruhov proti pápežovi. Z tohto prostredia totiž naďalej zaznievajú názory, že homosexualita je hriech a údajne nie je vrodená, ale naučená, prípadne že je to choroba, ktorú treba liečiť. Zdroj: https://www.webnoviny.sk/papez-frantisek-vyvolal-kontroverziu-postavil-sa-za-homosexualov-vatikan-zatial-mlci/
Nad problematikou sexuálnej orientácie sa dá zamýšľať z rôznych pohľadov. Jeden z ich je napríklad aj takýto: Boli zločinci ako Hitler, Mussolini, Gobels a ďalší homosexuáli? Podľa dostupných informácií nie. Boli to zločinci s absenciou charakteru. Podľa všetkého tak sexuálna orientácia nie je merítkom charakteru človeka. A pri hodnotení ľudí by mal byť práve ten rozhodujúci.
Keďže Hitler mal dlhoročnú milenku, zrejme homosexuálom nebol. Z historických dokumentov je však známe to, že „Hitler bol katolíkom,“ hlásil sa ku katolíckej viere, a zároveň že sa pasoval aj za ochrancu rodiny ako takej. Údajne mu niektoré ženy písali, že sa s nimi chce ich manžel rozviesť a on z pozície svojej moci dané rozvody nedovolil, za čo mu boli vďačné. Tak „ďakujeme pekne“ za „takéhoto ochrancu rodiny“.
Trochu odbočím... Nedávno sme si pripomenuli výročie Slovenského národného povstania. Uctili sme si odvahu obyčajných ľudí, ktorí pochopili, že fašizmus je zlo a je potrebné sa mu vzoprieť. Pri tejto príležitosti dávali v RTVS zaujímavý dokument. Starí ľudia v ňom spomínali na vojnové časy. Boli tam výpovede mužov, Slovákov, partizánov, ktorých podobne ako obyvateľov židovskej národnosti odviezli do koncentračných táborov a pozerali sa tam „smrti do očí.“ Diali sa hrozné veci. Na čele krajiny v tom čase stál v pozícii prezidenta katolícky kňaz Jozef Tiso. Predstaviteľ katolíckej cirkvi, ako znázorňuje aj jedna z dobových fotiek, s úsmevom v tvári hajluje spolu s Hitlerom. Tá fotka dodnes šokuje. Veď od koho iného, ako od organizácie, ktorá hovorí o duchovných hodnotách kresťanstva, by sa mal očakávať nekompromisný postoj voči zlu v podobe fašizmu a v otázke ochrany života? Sú predsa isté hodnoty, pri ktorých sa nediskutuje. Muži, otcovia, synovia tak umierali v boji, ženy, matky a deti boli znásilňované a zabíjané vo vlastných domoch besnými vojakmi, ľudia inej národnosti boli odvážaní do koncentračných táborov a zomierali tam. Kým ženy a deti nemali kde ujsť a skryť sa, nacistom po porážke fašizmu poskytli úkryt kláštory.
Vybraté z wikipedia.sk... "Po vyhlásení samostatnosti 14. marca 1939 podľa vzoru Norimberských zákonov bolo i na Slovensku zavedené protižidovské rasové zákonodarstvo.Prezident J. Tiso 15. mája1942 podpísal Ústavný zákon o vysťahovaní Židov, ktorý štvrť roka po začatí spätne zlegalizoval už uskutočnené deportácie Židov do nemeckých „pracovných“ táborov. Tiso voči Židom vystupoval podobne agresívne ako predstavitelia radikálneho krídla HSĽS. Ak aj mal miernejší názor, čomu nasvedčujú viaceré svedectvá, nedal smerom k verejnosti o tom žiadny signál. Keď na dožinkách v Holíči 16. augusta 1942 rečnil o tom, či bolo spravodlivé odtransportovať Židov, povedal: „Urobili sme to podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!“ Po vstupe nemeckých vojsk na územie Slovenska a následnom vypuknutí SNP Tiso naďalej zotrval v pozícii nemeckého spojenca. Po potlačení povstania v Banskej Bystrici30. októbra 1944 vystúpil na terajšom Námestí SNP s ďakovným prejavom a vyznamenával nemeckých vojakov. Tiso stratil moc po oslobodení Slovenska sovietskou armádou v apríli 1945, ušiel a skrýval sa šesť týždňov v kláštore v bavorskom Altöttingu, potom bol v rakúskom kláštore v Kremsmünsteri. Tu ho zaistila americká vojenská polícia, po predchádzajúcom súhlase mníchovského kardinála Faulhabera. Spojenci ho vydali česko-slovenskej vláde, napokon bol odsúdený za vlastizradu, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti a popravený. Bol zodpovedný za deportáciu Židov zo Slovenska do koncentračných táborov. Proces sa začal 2. decembra1946 a rozsudok bol vynesený 15. apríla1947. Podľa obhajcu Rašla: „… bol ľahostajný, pozeral sa bokom alebo do zeme.“ Pred súdom neprejavil ľútosť. Odmietal urobiť vyhlásenie, v ktorom by odsúdil zločiny nacistického Nemecka s odôvodnením, že keby odsúdil čokoľvek, čo Nemci popáchali, alebo ľutoval obete, vysvetľovali by si to, že sa zlomil a doznáva vinu...“
Takže nielen v období stredoveku, aj v novodobej histórii sa zločiny diali podľa „príkazu Božieho...“?
Súčasnosť... Katolícka cirkev a členovia extrémistickej strany... Biskupský úrad v Nitre a Katedra cirkevných dejín CMBF Univerzity Komenského zorganizovali 25. 4. 2017 o kňazovi a prezidentovi J. Tisovi seminár. "… S „veľkým zdesením“ reagoval veľvyslanec štátu Izrael, ktorý pripomenul, že 24. apríla je oficiálny Spomienkový deň výročia holokaustu v Izraeli. Väčšina z účastníkov prednášajúcim nadšene tlieskala. V prvom rade sedel aj predseda extrémistickej strany na Slovensku. Diskusia tam nebola umožnená. Neodznela tam jediná informácia, ktorá by nejako narúšala celkový ideologický koncept obhajoby Jozefa Tisa.“ Zdroj: https://blog.postoj.sk/23477/seminar-o-tisovi-a-kauza-bezak-co-viac-skodi-cirkvi-a-slovensku
Katolícka cirkev a predstavitelia extrémistickej strany? Nie je to zvláštne spojenie vzhľadom na závažné smutné fakty z histórie? Takmer celý svet v súčasnej dobe bojuje s narastajúcimi prejavmi extrémizmu. Už deti sa v školách učia o ľudských právach, o nediskriminácii, o nebezpečenstve extrémizmu. A katolícka cirkev? Na jej seminári sedia extrémisti a tlieskajú jej slovám o obhajobe človeka, ktorý v otázke ochrany života morálne zlyhal. A ako je známe, niektorí kňazi členov extrémistickej strany aj verejne podporujú. Ako asi tieto signály vnímajú tí, ktorí hrôzy koncentračných táborov a nacizmu prežili na vlastnej koži? A neboli to len Židia, boli tam aj Slováci. Nie je takýto prístup cirkvi nielen voči nim, ale voči všetkým ľuďom, vážiacim si etické princípy, neslušný? Potrebné poučenie z histórie sa v radoch tejto cirkvi zrejme nekoná. Myslí toto katolícka cirkev naozaj vážne? Ako je známe, niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi za človeka, ktorý je zodpovedný za odsun ľudí inej národnosti do koncentračných táborov, dodnes slúžia omše. Aj keď J.Tiso vykonal aj dobré veci, je faktom, že v určitej etape svojho politického pôsobenia morálne zlyhal- ako človek, ako kňaz. Pre cirkev, ktorej podstatou je šírenie kresťanských zásad morálky, by to mal byť jasný signál. No paradoxne- nie je. Tisa pokladajú za osobnosť, slúžia zaňho omše a nazývajú ho mučeníkom. Nebolo by vhodnejšie celebrovať omše za ľudí, ktorí zomreli v koncentračných táboroch? Človeka, ktorý podpísal zákon o odsune Židov do koncentračných táborov, v ktorých sa diali zločiny proti ľudskosti, človeka, ktorý morálne zlyhal v otázke ochrany života ako takého, nazývajú mučeníkom cirkvi. To myslí katolícka cirkev vážne? Mučeníkmi predsa nazývame ľudí, ktorí zomreli práve za svoju nekompromisnosť v dodržiavaní a presadzovaní kresťanských ideálov mravnosti. Medzi také ochrana života ľudí, ešte nenarodených aj žijúcich, určite patrí a v čase pôsobenia J. Tisa dodržaná nebola.
Katolícka cirkev je dodnes vnútorne rozdelená. A súvisí to aj s hodnotením obdobia Slovenského štátu a pôsobením katolíckeho kňaza Tisa vo funkcii prezidenta. O kňazoch, ktorí povedia pravdu o tom, že v období slovenského štátu bol princíp ochrany života hrubo porušovaný, hovoria ako o protislovenských, hovoria o nich dokonca ako o zradcoch. Prekáža im, keď niekto z kňazov povie pravdu o svojich spolubratoch, napríklad to, že niektorí z nich počas vlády totality spolupracovali s štb, prekáža im, keď niekto poukáže na prípadné nekalé hospodárenie s majetkom cirkvi atď... /čo bol aj prípad odvolania arcibiskupa R. Bezáka/. A to, že niektorí katolícki kňazi na Slovensku podporujú známu extrémistickú stranu, je asi už „len čerešničkou na torte.“ Ľudia majú kňazom v spovedniciach povedať všetky svoje hriechy, no oni sami hriechy svojej cirkvi kryjú, zamlčiavajú. A tých, ktorí ich za cirkev priznajú, potrestajú, vylúčia zo svojich radov ako zradcov. Takéto praktiky sa pritom v slušných organizáciách nerobia. Sami sa morálkou neriadia, no verejne sa vyjadrujú k otázkam, ktoré s morálkou úzko súvisia. V kontexte daných faktov človeka napadne otázka: Ide katolíckej cirkvi v skutočnosti o to, čo navonok hlása?
… „upaľovanie žien „bosoriek“, vedcov, „Urobili sme to podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!“, koncentračné tábory, zabíjanie ľudí, nemiestne provokácie /konanie seminára o J. Tisovi v čase pietnej spomienky na holokaust v Izraeli/,„morálnosť“ morálneho zlyhania- mučeník cirkvi, „nemorálnosť“ homosexuálov, „majetkový“ celibát, totalitné praktiky, hrozba smrteľného hriechu za neúčasť na nedeľňajšej bohoslužbe, „spálňové reči“ v spovedniciach, sexuálne obťažovanie detí, podpora predstaviteľov extrémistickej strany...Prestávam tomu rozumieť. Z akého dôvodu sa vlastne katolícka cirkev vyjadruje k otázkam morálky a ochrany života?
Len tak na okraj... Na svete je množstvo čudných vecí, pre niekoho je to existencia zla, pre niekoho ľudská hlúposť, pre niekoho homosexualita, pre iného niečo iné. A čo otázka rodovej rovnosti? Zdalo by sa, že v 21. storočí by s ňou už nik nemal mať žiadny problém. A predsa. A opäť práve v katolíckej cirkvi. Ako je známe, ženy nemôžu ísť študovať teológiu a stať sa katolíckymi farárkami. Katolícka cirkev diskriminuje ľudí z dôvodu rodu v oblasti prístupu k vzdelávaniu a k výkonu povolania. Ktovie, čo je príčinou tejto dodnes trvajúcej diskriminácie. Pritom Antidiskriminačný zákon jasne hovorí, že všetci ľudia majú rovnaké práva bez ohľadu rasy, národnosti, rodu, majetku atď. V každej slušnej spoločnosti, organizácii je pritom diskriminácia neprípustná. Keď nejaká inštitúcia urobí v nejakej oblasti prešľap, zachová sa nesprávne, je obvyklým postupom, že sa to následne snaží nejakým spôsobom vykompenzovať a urobiť tak morálne zadosťučinenie. Cirkev sa v období stredoveku veľmi násilne, brutálne správala k ženám, obviňovala ich, že sú bosorky a pod., mučila ich, zabíjala. A aký je jej postoj voči ženám dnes? Ženy dodnes diskriminuje. Fakt, že katolícka cirkev má výrazný problém vo vzťahu k ženám je neprehliadnuteľný. Medzi ďalšie čudné veci patrí napríklad aj to, keď na cirkevnej katolíckej pôde silne nábožní ľudia ospevujú a propagujú totalitný režim medzi mladými ľuďmi, alebo keď sa niektoré iniciatívne mladé kresťanské ženy údajne pýtajú katolíckych kňazov, ako to môžu a ako nemôžu robiť v posteli,...a keď to urobia inak, ako im kňazi dovolia, idú sa z toho vyspovedať, teda povedať, čo a ako robili. A niektorí kňazi to počúvajú a nepovedia im, aby im také veci nehovorili. Je to v poriadku? Ako je zrejmé, je veľa problematických oblastí, ktoré sú nielen v rozpore s etikou, ale aj s obyčajným zdravým rozumom a otázka práv homosexuálov zďaleka nie je tou jedinou oblasťou, ktorej je potrebné venovať pozornosť.
Čo je potešujúce? Obrodné, rozvážne názory už pomaly prichádzajú aj priamo z radov samotných predstaviteľov cirkvi, ktorí pochopili, že netolerancia a nenávisť nie sú správnou cestou riešenia problémov. Áno, v cirkvi sú aj rozumní, morálni ľudia, ktorí s praktikami niektorých svojich spolubratov nesúhlasia. No nie každý z nich sa odváži ozvať sa kvôli totalitným praktikám, ktoré v cirkvi fungujú. Možná hrozba odstavenia z profesijného života visí nad každým z nich. No pozitívne je, že ten, ktorý stojí na čele katolíckej cirkvi, je rozumným človekom, ktorý nešíri nenávisť, ale pochopenie, porozumenie. Možno preto sa aj on časom stane, alebo už aj stal? v určitých cirkevných kruhoch predmetom nenávisti...
Snažím sa pochopiť inakosť ľudí všeobecne, aj tých inak orientovaných. Narodili sa tak, nemôžu za to, určite sa pre to trápia. Je potrebné im ešte „nakladať na plecia“? Názor na ľudí si vytváram podľa ich charakteru. Nielen podľa slov, ktoré hovoria, ale najmä podľa ich správania a konania. Aj podnety, názory inak orientovaných ľudí je potrebné počúvať, vecne s nimi diskutovať a riešiť ich práva podobne, ako sa riešili napríklad práva národnostných menšín, zdravotne postihnutých ľudí a pod. Samotný fakt, že je niekto inak orientovaný, nie je samo osebe niečím, čo je odsúdeniahodné alebo trestné.
Človek nemusí byť predstaviteľom čiernej rasy, aby obhajoval práva černochov, nemusí byť občanom židovskej národnosti, aby odsudzoval antisemitizmus, nemusí byť homosexuálom, aby obhajoval ľudí inej sexuálnej orientácie, nemusí byť veriacim, aby akceptoval vieru iného človeka, nemusí byť slepý, aby obhajoval práva nevidomých... Aj malá snaha potlačiť v sebe netoleranciu k inakosti a podvedomý strach z ohrozenia seba samého inakosťou je šancou na lepšie spolužitie ľudí.
Šírenie nenávisti nie je správnou cestou, ako riešiť problémy. Len hlúpi, egoistickí a arogantní ľudia sa nevedia alebo nechcú poučiť z histórie. Človek by mal v prvom rade používať rozum a aj empatiu, mal by vedieť čítať s porozumením, aj „medzi riadkami“, využívať dedukciu a indukciu, predvídať, vedieť, kedy byť nekompromisným a vycítiť, kedy milosrdným.
Otázka práv ľudí inej sexuálnej orientácie a téma výskytu sexuálneho obťažovania v radoch katolíckej cirkvi. Dve témy, dva problémy. Tak, ako je potrebné riešiť ľudskoprávnu otázku miery práv ľudí homosexuálne orientovaných, je zároveň veľmi potrebné riešiť aj pálčivú trestnoprávnu otázku výskytu pedofílie v radoch katolíckej cirkvi. Kým v prvom prípade ide o stanovenie hranice miery práv ľudí s inou sexuálnou orientáciou, v tom druhom je nevyhnutná nulová tolerancia. Diskutovať je potrebné vecne a s rozvahou, kde nenávisť a fanatizmus /náboženský či akýkoľvek iný/ v podobe „škrtania zápalkami“ nemá mať žiadne miesto.
