Ľudia nahrávali ostošesť. Niektorí už zejme plánovali, že zábermi nakŕmia hladné bulvárne médiá a čo-to si privyrobia. Veď tieto témy dnes „fičia“... Kto, koho, kedy, kde, ako a prečo...? Jedna krv nestíha zaschnúť a už sa valí ďalšia, čerstvá.
Trvalo to dlho. Až nakoniec...neskočil, akcia sa skončila. Ľudia ešte chvíľu postávali, potom sa rozišli. Ako z koncertu či z divadelného predstavenia... možno ako kedysi, keď sa robili verejné popravy, stínali sa hlavy, upaľovalo sa, vešalo. Vtedy sa už dopredu verejne oznámilo, vybubnovalo, kedy a kde sa bude poprava konať a ľudia sa na to prišli pozrieť ako do divadla. Brali to zrejme ako normálnu vec, ako súčasť života a doby, v ktorej žili. Miestneho bubeníka dnes nahradil internet a facebook, ktorí krvilačné "pozvánky“ „vybubnujú" za pár sekúnd... tak, že ľudia ešte stihnú vhupnúť priamo „in medias res“.
Niečo z tej krvilačnosti v nás akoby zostalo dodnes. Aj teraz sa ľudia so záujmom prídu pozrieť. Na nešťastie v priamom prenose. Vidieť to naživo, natočiť, poslať známym, zdieľať. Už nám zrejme nestačí to sprostredkované každý deň v správach.
Nehovoriac o tom, že žartovať v niektorých situáciách sa naozaj neoplatí. Svoje o tom už určite vedia aj dvaja austrálski moderátori, ktorí zavolali do jednej z londýnskych nemocníc a predstavili sa ako členovia kráľovskej rodiny. Napriekt tomu, že ich úmyslom nebolo ublížiť, pochopili, že sa to neoplatilo. Nikomu.
Či by mrzelo pouličného „fanúšika“, ktorý povzbudzoval nešťastníka na streche železničnej stanice, aby skočil, ak by naozaj skočil, nevedno. Je však možné aj to, že nie... aj o tom je doba, v ktorej žijeme...
