Podala som list a vyšla z pošty. Aká dôverčivosť, hovorím si v duchu mysliac na starenku z pošty. Takto ukázať vkladnú knižku cudziemu človeku, neuvedomila si riziko? Veď koľko chodí po svete rôznych indivíduí, ktorí by takúto dôverčivosť raz- dva využili. Stačilo, že by mala starenka „to šťastie“ a natrafila práve na jedného z nich. O chvíľu mohla ostať úplne bez úspor. Ak nie aj niečo horšie.
Staroba, aká si krehká a zraniteľná. Vraciaš ľudí akoby späť do detstva. Do obdobia úplnej dôvery voči svetu navôkol a akejsi detskej naivity. Starenky a starčekovia z minulého storočia a akoby zo starých rozprávok idú po uliciach mesta a potkýnajúc sa o čudesnú modernú dobu plnú internetu, facebooku a mobilných telefónov sa na nás s úprimnosťou v očiach obracajú s prosbou o pomoc a o radu. Ako kedysi, keď bývali na dedinách a kde sa všetci navzájom poznali.
Vďaka za tú úprimnosť v očiach. Takú vzácnu, naozaj akoby z minulých storočí. A vďaka za dôveru, takú čistú, ktorú nám preukazujete v dnešnom svete.
Napriek tomu prosím buďte, ak sa dá, obozretnejší. Verím, že sa pri každom z vás nájde niekto, kto vám to starostlivo pripomenie.
