„Na dvadsať hodín? A čo si tam celú tú dobu robil?“, zvedavosť mi nedala neopýtať sa. „No najprv ma to riadne naštvalo, že ma tam šupli. Nestačí, že som prišiel o vodičák, ale ešte aj toto. Snažil som sa tých policajtov prehovoriť, aby ma pustili domov, že to celé ľutujem. No nedalo sa. Po hodine som rezignoval. Sedel som tam v tej klietke a rozmýšľal. Ako to vysvetlím manželke, keď prídem domov? Čo vymyslím, čo poviem synovi? Medzitým policajti čakali, kým vytriezvem, aby sa so mnou dalo akože normálne rozprávať. Bol som už aj unavený, bola noc, tak som sa policajta opýtal, či by ma nedali do miestnosti s nejakou posteľou, aby som sa mohol vyspať“. „Takto na rovinu?“, opýtala som sa. „Hej, to som celý ja. Nedovolili mi to, že vraj, čo keď sa pozvraciam alebo obesím. Že tam nemajú kameru, tak musím byť tu v klietke na očiach. Takže som tam celý ten čas presedel. Cítil som sa ako opica, a asi som vtedy tak aj vyzeral. No to ešte nebolo nič. V piatok od rána začali chodiť na políciu ľudia a ako prechádzali okolo mreží, každý ma videl. Aj nejakí známi. Hanbil som sa ako pes. Hlavou mi vtedy preblesklo všeličo. Našťastie, sudca rozhodol o mojom prípade ešte v piatok poobede, inak by som tam bol sedel až do pondelka. A to už fakt neviem, ako by som to vysvetlil malému synovi. Z rodiny tam ku mne nikoho nepustili. Manželka mi síce chcela doniesť bagety, no ku mne ju nepustili. Možno to tak bolo aj dobre, veď vidieť za mrežami opicu jej určite nechýbalo. Bol som „hore“ nepretržite dvadsať hodín, to je akoby dva a pol pracovných dôb, mal som dosť času na premýšľanie.
„A ako si sa cítil, keď ťa pustili?“, opýtala som sa. „No, zvláštne. Aj keď som sa cítil ako opica a hanbil sa ako pes, ten pobyt v „očistci" neľutujem. Možno ma zachránil pred peklom... Veď koľkí také šťastie nemali a išli rovno tam...
