Práve uprostred tohto malebného miesta sa v jeden ospalý letný deň odohral aj tento príbeh...
Mladý muž z Lillafüredu, ktorý pracuje v miestnom penzióne ako čašník, sa s kuchármi, ktorí práve pripravovali raňajky pre hostí, podelil o svoj nedávny zážitok. A keďže boli otvorené dvere, vypočuť si ho mohli aj ubytovaní hostia...
Rodinka s dvomi deťmi, zjavne z „vyšších kruhov,“ si v tomto zaujímavom mestečku práve užívala dovolenku. Ubytovaní boli, ako inak, „na zámku.“ V jedno ráno, tak ako inokedy, spomínaný čašník venčil svojho psíka bišónika v neďalekom parku. Bohatá rodinka sa práve prechádzala okolo, keď si všimla roztomilé štvornohé zvieratko. „Aký zlatý psík, aj ja by som chcel takého,“ vykríklo malé chlapča a túžobne si povzdychlo. Po chvíli prosebne kuklo na otca: „Oci, kúpil by si mi takého?“ Jeho otec sa najprv pozrel naňho, potom na psa a podotkol: „Naozaj sa ti tak páči?" „Áno,“ chlapča horlivo prikývlo. Na to sa otec obrátil na muža so psom a bez okolkov sa ho opýtal: „Mladý muž, predali by ste nám tohto psíka, tuto synovi sa veľmi páči. Dám vám zaň 650 000 forintov /v prepočte cca 2 000 eur/.“ A už aj vyťahoval z vrecka peňaženku.
Mladému mužovi sa v hlave „pretočili hodinky.“ 650 000 forintov, to nie je malý peniaz, pomyslel si. A tak ani veľmi nerozmýšľal a povedal: „Dobre, predám vám ho.“ Muž mu podal peniaze, tľapli si, bolo rozhodnuté. Natešený čašník bišónika naposledy pohladkal, zakýval mu na rozlúčku a spokojne odišiel. Psík tam stál, dlho sa za ním nechápavo obzeral, nerozumel, prečo mu vodítko zrazu drží cudzí malý chlapec. Čakal, kedy so svojím gazdom pôjdu domov, no jeho pán, už bývalý, sa pomaly strácal v diaľke.
Čašník pobavene dodal, že mama ho za to doma riadne „zdrbala“ a nedala mu vtedy večeru. No on si z toho nič nerobil, veď vo vrecku ho „hrialo“ čosi preňho „cennejšie.“
Hovorí sa, že pes je najlepším priateľom človeka. No opačne to neplatí. Človek má „lepšieho“...
