Pýtate sa zadku, akej je národnosti, keď mu ponúkate stoličku?

Písmo: A- | A+

Práca s ľuďmi, pravidelný plat, kancelária. Fajn, pomyslela som si, keď som pred pár rokmi prišla do štátnej správy pracovať v oblasti poradenstva.

Bola to práca cez projekt. A aj keď v danom úrade vraj o ňom vedeli už rok vopred, keď nás prijali, pripravené nebolo nič. Kancelárie, stoly ani stoličky. A tak sme tri mesiace len tak presedeli v jednej stredne veľkej miestností a hrali „piškvorky.“ Efektivita štátnej správy v regiónoch? To treba vidieť na vlastné oči, to treba zažiť. Inak neuveríš.

Kancelárií sme sa po štvrťroku konečne dočkali. Skrine však stále neboli, a tak spisy a ďalšie dokumenty ležali na zemi. Sem-tam sa na ne stúpilo, sem- tam na ne kvapla voda z upratovačkinho vedra. Chýbali aj pracovné stoly. Dozvedeli sme sa, že vedúca ich zabudla objednať a na otázku, kedy ich budeme mať, len mávla rukou, že ich už ani objednávať nebude. /Veď keď to takto funguje tridsať rokov, prečo by to takto nemalo fungovať aj ďalej? Výplata predsa príde tak či tak.../. Doniesli nám náhradné stoly zo zasadačky. A stoličky? Tie po čase došli, no nie toľko, koľko ich bolo treba. A tak boli v každej kancelárii len tri. Jedna pre kolegyňu, jedna pre mňa a jedna pre klienta. Kde si však sadne klient druhej kolegyne, nikto netušil. 

Jedného dňa prišli za mnou dve klientky, jedna z nich bola už staršia. Keďže riešenie problému a následné poradenstvo sa zdalo byť nadlhšie a kolegyňa niekde odbehla, k poradenskému pultu som posunula stoličku kolegyne a ponúkla som ju dotyčnej pani.

Klientky odišli a ja som dopisovala správu. Stoličku kolegyne som ešte nestihla zasunúť k stolu na miesto, keď sa kolegyňa medzitým do kancelárie vrátila. Zrazu stuhla. Opýtala sa ma, prečo je jej stolička na inom mieste. Povedala som jej, že poradenský rozhovor bol nadlhšie a tak som ju ponúkla druhej staršej pani.

Mala som si čo vypočuť... Ako som si to dovolila posadiť Cigánku na jej stoličku? Ako si teraz ona na ňu sadne? Že je to strašné a ako som také niečo mohla spraviť.

Ostala som paf. Keď som tú stoličku ponúkla, ani ma nenapadlo uvažovať, akej národnosti je človek, ktorému ju ponúkam. To, že našu klientelu budú na 80 percent tvoriť ľudia z marginalizovaných sociálnych skupín, sa predsa vedelo dopredu. A človek logicky predpokladá, že na takéto miesta idú pracovať osoby, ktoré sa ľudí inej národnosti, či farby pleti neštítia.

Kolegyňa sa v ten deň už so mnou nebavila. Aj keď stoličke nič nebolo, čistila ju vyše hodiny a do konca pracovnej doby sa tvárila urazene. A vraj staršia generácia je lepšie vychovaná a ide príkladom...

Nuž, je to tak. V mnohých regiónoch ľudia často nerobia určitú prácu preto, že k nej majú vzťah, že ich baví. Robia ju preto, lebo v danej spoločnosti, organizácii mali známosti, alebo to robia len pre peniaze. Len nerozumiem, prečo si nemocnice robia v štátnej správe vysunuté pracoviská psychiatrie. Ak si doteraz nestretol pašeráčku cigariet, zdvojenú osobnosť, histriónku či náboženskú fanatičku, choď pracovať do štátnej správy...

Pravdupovediac, doteraz som rasizmus vnímala len cez vyholené hlavy skinhedov či členov istej politickej strany. Ale že ho nájdem aj v štátnej správe pri vysokoškolsky vzdelaných ľuďoch s doktorátom, to som naozaj nečakala. Úprimne ma to šokovalo. No pravdou je, že to, čo neraz vyzerá ako rasizmus, je v skutočnosti nejakým psychickým problémom, poruchou osobnosti, narcizmom atď.

Aj vďaka tejto skúsenosti viem, že o efektívnom fungovaní štátnej správy v regiónoch môžeme stále len snívať. A tiež, že ľudí s pocitom nadradenosti "vlastného zadku“ pred tým druhým je možné nájsť aj na tých najmenej pravdepodobných miestach...

Skryť Zatvoriť reklamu