Tá nepárna im pribudne až počas ich života, a to na miesto, ktoré by tipoval asi len málokto.
Obličky začali pani Zdenku Očovayovú bolieť, keď mala 18 rokov. Zápal lekári liečili antibiotikami. Problémy s obličkami najprv ustúpili, no potom sa znova objavili. Opakovalo sa to niekoľkokrát, až to postupne prešlo do chronického štádia. Napriek týmto ťažkostiam si pani Očovayová nikdy nepomyslela, že raz bude mať v tele o obličku viac.
„Po strednej škole som chcela študovať medicínu, no z dôvodu kádrových posudkov mojich rodičov som sa tam nedostala, bolo to ešte za čias socializmu. Nastúpila som do práce. Dlhé roky som pracovala v banke a popritom navštevovala nefrologickú ambulanciu. Moje obličky postupne slabli a lekári ma upozorňovali, že časom môže dôjsť až k ich zlyhaniu. Myslela som si však, že sa to nejako ukľudní,“ hovorí pani Zdenka a pokračuje: „Zlom prišiel v mojej 40- tke. Lekárka mi predpísala silné lieky na cholesterol, ktoré mi spôsobili zápal svalov. Následkom nevhodných liekov mi obličky nakoniec zlyhali. A tak ma lekári poslali na klasickú dialýzu. Ja som však v tom čase počula aj o inom type dialýzy, tzv. peritoneálnej, ktorá sa vykonáva v domácom prostredí. Jej výhodou je najmä to, že človek nemusí navštevovať nemocnicu. Potrebovala som chodiť do práce a živiť rodinu, tak som sa rozhodla, že skúsim takúto. Je pravdou, že v tom čase sa na ňu podujalo len zopár ľudí. Predsa len, bolo v tom určité riziko, lebo človek si ju robil sám doma v noci. No najprv som sa to chodila učiť robiť do Banskej Bystrice.
Zdroj: internet
Doma som si na to zriadila jednu izbu. Je to vlastne prístroj, ku ktorému som dostala trubičkové sety, mydlá a ďalšie potrebné veci. Fungovalo to tak, že do brucha mi dali tzv. peritoneálny katéter, hadičku, ktorá bola obmotaná v brušnej dutine. Prístroj som napojila na túto hadičku a cez ňu sa do brušnej dutiny napustil dialyzačný roztok. Pomocou toho sa za jednu noc vymenilo 10 litrov vody, ktorá v tele postupne vychytala škodlivé látky. Dialýzu som si robila pol roka. Nebolo to vôbec ľahké, no na telefóne som mala vždy lekára, ktorému som mohla kedykoľvek zavolať. A medzitým sa pre mňa hľadal vhodný darca obličiek,“ spomína pani Zdenka a pokračuje: "Nakoniec sa to podarilo a lekári urobili tzv. krížovú transplantáciu. Moja sestra darovala obličku jednému chorému pánovi a jeho manželka z vďačnosti darovala obličku mne. Transplantácia prebehla úspešne. No na druhý deň po nej som mala pocit, akoby som mala v bruchu nejaký kameň. Predsa len, niečo mi tam pribudlo. No postupne sa to upravilo a dnes tam už žiadnu záťaž necítim,“ hovorí pani Zdenka.
Transplantáciou sa nefunkčný orgán z tela vyberie a nahradí sa zdravým. V prípade párového orgánu obličiek je to však inak. Choré obličky sa z tela nevyberajú, ostávajú na svojom mieste. Oblička od darcu sa voperuje do brušnej dutiny, kde ju napoja na močové cesty. Je to umenie medicíny.
„To, že mám v tele o jeden orgán viac, nijako špeciálne nevnímam. Tá tretia oblička ma zachránila. Už je tomu 14 rokov, čo s ňou fungujem a som za ňu veľmi vďačná“... dodala energicky pani Zdenka.
