Ale nie preto, že by ho tam stavbári zabudli dať.
Niektoré deti ešte len dobiehajú na zastávku. Pýtajú si lístok, alebo prikladajú k stroju zľavovú poukážku. Ide to pomaly, učia sa. Je to bežný spoj mestskej autobusovej dopravy. Niektorí ľudia s ním chodia do práce, iní k lekárovi, žiaci do škôl.
V meste na sídlisku už čakajú ďalší ľudia. Autobus mešká. Nie 5 minút, ani 10. Viac ako štvrťhodinu. Počuť šomranie. Ľudia potrebujú prísť načas do práce, či na nejaké vyšetrenie. Niektorí po niekoľkých dňoch rezignujú a vyberú si iný spoj. Nezachádza síce na sídlisko a ide aj o niečo skôr, ale cestovanie s ním je, ako by sa to dalo slušne napísať, normálne. Nie však kvôli meškaniu.
Autobus zastaví. Viacero žiakov vystúpi pri základnej škole. Človek nechápe, ako sa ich toľko do autobusu mohlo vôbec zmestiť. Ďalší žiaci vystupujú až ďalej v meste, pri špeciálnej škole.
Tí odvážnejší z obyvateľov pretrpeli september a vytrvali. V októbri sa situácia o niečo upokojila. Počasie je už chladnejšie, detí do školy začalo chodiť menej. Voľnejšie sú aj piatky. „Vtedy totiž viacerí z nich do školy nechodia. Nechce sa im. Spravia si voľno. Len tak,“ podotkne šofér a pokračuje: „Z roka na rok je to horšie. Pozrite sa na nich. Ani tašky nenosia. O čom je to školstvo? Nevedia sa správať, nenosia knihy ani zošity, čo z nich vyrastie?,“ dodáva skepticky.
V autobuse je hluk ako v pravej dedinskej krčme. Niekto tlieska, vytlieskava. Dosť to ide na nervy, takto hneď zrána. Najmä šoférovi, ktorý sa musí sústrediť na cestu. Po chvíli zakričí, aby s tlieskaním prestali. Pokračujú. Zakričí hlasnejšie druhýkrát. Až vtedy prestanú. O chvíľu však potlieskavanie začne opäť. Napätie v autobuse stúpa. Šofér znova zakričí, aby prestali. Kokso, takýto adrenalín hneď zrána.
Volá mi známa. Skoro nič jej nerozumiem, ani ona mne. „Kde si?,“ opýtala sa ma. „Strašne to tam hučí.“ „V autobuse, v mestskej,“ odpoviem jej, no ďalej jej už nič nerozumiem, nedá sa normálne telefonovať.
Jeden z chlapcov sa hrá s loptičkou, búcha ňou o zem, trvá to istú chvíľu. Šofér zastaví. Príde k chlapcovi a opýta sa ho: „Zle sa ti vezie?“ Chlapec mlčí. Vodič mu povie: „Môžeš vystúpiť“ a hneď aj otvorí dvere. Chlapec chvíľu pozerá. Potom pochopí, že vodič autobusu to myslí vážne a s úškrnom vystúpi von. O pár dní nato sedí ten istý chlapec v autobuse. Loptičku nemá. Pán v strednom veku z toho istého sídliska sedí oproti nemu a skúša ho násobilku. 5 krát 5, 2 krát 3, počuť spoza sedadiel. Chlapec poslušne odpovedá. Fíha, intervencia šoféra zrejme zabrala, pomyslím si, no vzápätí si uvedomím, že vychovávať takéto deti nemajú šoféri mestskej hromadnej dopravy. Tí majú voziť ľudí a musia sa sústrediť na dopravnú premávku.
Na zemi čupia dvaja chlapci. Vedľa nich je kôpka s mincami. Hrajú karty. O peniaze. Len tak, pre potešenie z hry, to by bolo asi slabé. Autobus o chvíľu zastaví na ďalšej zastávke. Viacero detí vystúpi. Keď sa autobus pohne, zrazu si jeden z kartárov uvedomí, že mal vystúpiť. „Heeej, zastav,“ zakričí na vodiča asi tak, ako pohonič na konský záprah. Autobus zastaví. Poďakovanie ani pozdrav nepočuť.
Na ďalšej zastávke žiaci vystupujú pri špeciálnej škole. Za uchom cigareta, v ruke mobil. A v druhej „peklo“ v plechovke. Školskú tašku nenosia. Ani peračník, ani sáčok s desiatou. Hm, nepotrebujú si nosiť žiadny zošit, žiadnu pomôcku do školy? A nie sú doobeda hladní? Zrejme nie. No čas na rannú cigaretu sa vždy nájde. Je síce nejakých päť minút do zvonenia, no stíha sa. Zapália si hneď oproti školy. Vidno na nich z okien budovy, no zdá sa, že sa vôbec neboja, že ich odtiaľ niekto zbadá a zdrbe.
Žiadny pozdrav či vykanie, žiadna úcta k šoférovi. Ten je pre nich len „Hej, zastav“. Nemajú to ľahké. Títo vodiči mestskej hromadnej dopravy. Pri jazdení potrebujú mať kľud. Musia sa sústrediť. No v tomto autobuse ho vôbec nemajú. Pracujú v hluku, zvlášť hneď ráno. A okrem jazdenia musia ešte aj vychovávať. Vyzerá to tak, že suplujú niekoho prácu.
Každodenné scény z autobusu nútia človeka zamyslieť sa. Nad vzdelávaním ako takým a osobitne nad tým špeciálnym. Deti zo zaostalého sociálneho prostredia navštevujúce špeciálnu školu majú vzhľadom na rôzne diagnózy minimum školských povinností. Rozumová zaostalosť sa tu prelína so sociálnou a niekedy je naozaj ťažké rozoznať hranicu medzi nimi. Keďže vzdelávanie takýchto detí má svoje limity a v učivách je možné dôjsť len po určitú hranicu, je dobré sa zameriavať najmä na rozvíjanie manuálnych a sociálnych zručností. Ísť s nimi do knižnice, do múzea, aj cestovať mestskou hromadnou dopravou. Naučiť ich variť, prať, šiť, sadiť, pracovať s drevom atď. Vysvetliť im, ako sa správať v obchode, u lekára, v autobuse, ako sa pozdraviť, či požiadať o pomoc. A trvať na tom, aby nosili školské tašky. A v nich peračník a aspoň jeden zošit na precvičovanie písania a počítania.
Myslím, že cestovanie týmto ranným spojom je priamym zážitkovým učením. A to veľakrát stačí. Človek nemusí ísť priamo do špeciálnej školy, aby „videl a počul“. Niekedy stačí ísť sa jeden deň ráno previesť autobusom mestskej hromadnej dopravy, ktorý prichádza zo sídliska pri meste... Poskytne to lepší vhľad do problematiky tohto špeciálneho školstva, než možno nejaké odborné školenie či webinár.
Menia sa prístupy vo vzdelávaní, prebieha reforma, mení sa obsah a forma výuky. No či sa zmení niečo k lepšiemu aj v tejto oblasti? Hm, obávam sa, že na toto je asi každá reforma krátka. A aj bude. Aj tá, čo ešte len príde...
