Ráno v hlave znova naskočí ten čudný pocit. Hodiny dejepisu ožívajú... tanky, nálety, zákopy... Sníva sa mi to? Nie, nie je to prehýrenou nocou.
Po dvoch rokoch pridúšania sa rúškami a horekovaním nad „obmedzovaním osobnej slobody“ si zrazu „na plné gule“ uvedomujeme teóriu relativity... a len nechápavo krútime hlavou.
Vidíme vyčerpaných ľudí, utekajúcich zo svojich domovov, zo svojej krajiny. Vieme, že mnohí utiecť nevedia, nevládzu. Pozeráme sa na zábery zničených domov, budov, miest. Na tisíce, milióny pretrhnutých rodín, snov, životov.
Vidíme hrdinstvo, aké poznáme len z učebníc. Vnímame skutočné vlastenectvo. Obdivujeme statočnosť, odhodlanie bojovať až do konca. A v duchu sa sami seba pýtame: Dokázal by som to? Dokázala by som to?
Cítime, bytostne si uvedomujeme, aká dôležitá je prezieravosť. Byť mysľou vždy pár krokov pred mysľou tých druhých. V hre je vysoká stávka, príliš vysoká. Mier a ľudské životy sú to najdôležitejšie, čo máme. To najdôležitejšie.
Kedysi chodili po ulici kominári. Keď sme ich zbadali, chytili sme sa za gombík. Pre šťastie. Dnes už kominári po uliciach nechodia a dotyk gombíka už prestáva byť symbolom šťastia. Pri strate prezieravosti sa môže ľahko premeniť na symbol prázdnoty...
