Som žena, ktorá rada premýšľa nad všetkým, čím žije. Žijem najmä rodinou, teológiou a stránkou zastolom.sk, ktorú pripravujeme pre rodiny. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Odkedy som mamou, Boh ma neprestáva učiť jednu zaujímavú vec - obľubovať si úlohy, ktoré ma presahujú. Medzičasom som sa dostala do stavu, keď vo mne skutočnosť, že s blížiacim sa termínom sa kazí, čo len môže, vyvoláva tichý úsmev.
Mala som dvoch spolužiakov, ktorí tu takmer neboli. Meishina mama už bola na potratovej klinike, keď si náhle svoje rozhodnutie rozmyslela. Thomasovým rodičom sa darilo tajiť svojho syna pred úradmi až do jeho siedmych rokov. Odvtedy za neho až do dospelosti platili mesačne vysokú pokutu.
Jedna plakala, pretože v sebe dlhé roky nosila bolesť nad stratou svojho dieťatka. Aj druhá plakala, pretože v sebe dlhé roky nosila bolesť nad stratou svojho dieťatka. Kým tá prvá oň prišla pri spontánnom potrate, tá druhá šla na potrat sama. A tak sedeli vedľa seba dve ženy s odlišnými príbehmi a obe úplne rovnako trúchlili nad smrťou svojich nenarodených detí. Tento pohľad sa mi naskytol pri výcviku pomoci ženám po prenatálnej strate Ráchel.
Moja najlepšia kamarátka z raného detstva, Vladka, odpovedala na otázku pani učiteľky v škôlke: „Čím chcete byť, keď budete veľkí?" jednoducho: „Mamou." Pani učiteľka sa na ňu vtedy pozrela s milým úsmevom a pochválila ju viac než nás ostatné: učiteľky, účtovníčky, kuchárky a iné - každá sme odpovedali podľa zamestnania svojej mamy. Mňa vtedy v kútiku srdca zaškrelo, že som na takú dobrú odpoveď neprišla ja, ale pustila som to z hlavy.
