Nuž, sama síce odoberám niekoľko blogov, sledujem trendy a občas aj niečo zazdieľam. (Mimochodom, ani som netušila, že sloveso zdieľať a súvisiace podstatné meno zdieľanie sú v slovenčine nespisovné.) To, čo mi však na väčšine týchto príspevkov chýba, je akási ľudská zložka... to "hrejivé niečo", čo robí moju prácu to najúžasnejšou na svete :) (no dobre, možno len pre mňa, ale ja som svoju prácu naozaj milujem).
A tak am napadlo - čo takto vynechať štatistiky, tabuľky a porovnania a ukázať ľuďom to, čo sa za všetkými tými analýzami a konečnými "výsledkami" skrýva. Niečo z reálneho života a z praxe.
A tak píšem tento článok, pre teba milý čitateľ, a verím, že nebude stratou tvojho drahocenného času, ale užitočným spríjemnením bežného dňa. Čo napísať o práci finančného sprostredkovateľa? Nuž, asi začnem všeobecnou pravdou "práca s ľuďmi je najťažšia", zároveň však musím sama za seba jedným dychom dodať, že "aj najzaujímavejšia a najemotívnejšia"... a ja som sa k nej dostala vlastne úplnou náhodou :D
Prvý krát ma znáborovali už v prvom ročníku vysokej školy - u Modrých som mala vštepenú víziu 3 stupienkov k absolútnemu šťastiu a doživotnému úspechu a bohatstvu. Po pol roku školení, do ktorých som vrazila nemalý obnos (nehovoriac o čase) mi došlo, že ma fakt nebaví stopäťdesiatydruhý krát pozerať na nejakého týpka v saku a kravate ako kreslí cashflow kvadrant a nepríčetne omieľa ako básničku to, čo pani na prvom stretnutí. Vtedy som sa zodvihla, bez slova som odišla a povedala som si, že "tak toto teda UŽ NIKDY" ...to bolo pred ôsmimi rokmi.
Aj v tomto prípade platí, že človek mieni, vesmír mení:D
Po štúdiu v Prahe som sa vrátila do minimestečka na severozápade Slovenska a popravde - nenávidela som to tu. Poriadne platená práca tu nebola, žiadne non-stop otvorené obchody, žiadny priatelia ani známi... celé zle. Voľky - nevoľky som nastúpila ako marketingový pracovník. Dodnes si pamätám, ako som za jediný víkend zhltla 400-stranový Photoshop for Dummies v angličtine, aby som zvládla pohovor. Ťažko povedať, či mi to na niečo bolo. Ja verím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu a keby ma vtedy nevzali do tejto práce, asi by mi nikdy nedošlo, aký je vo mne potenciál. Vydržala som to presne 734 dní. Práca ma časom začala ubíjať, čím tvrdšie som makala, tým menej šéf videl a či som bola v práci 8 alebo 12 hodín, plat bol stále rovnaký. :D
Dnes sa na tom smejem, ale vtedy som bola vážne na dne. Cítila som sa ako v pasci - v práci žiadna perspektíva. Každý večer som zaspávala s hlavou plnou vecí, čo všetko musím zajtra stihnúť, každé ráno som sa triasla, akú náladu zase bude mať vedenie, s peniazmi sme sotva vyšli, nič "naviac" sme si nemohli dovoliť a celý úver aj domácnosť ťahal priateľ. Cítila som sa ako pijavica - ako niekto absolútne bezcenný a na príťaž...
A v tom prišla Happydvatsiatka.
Doslova ma vytáčala tým, ako sa stále usmievala, všetko bolo ružové a ona plná energie... Zdalo sa mi strašne nefér, že niekto taký mladý môže byť v práci taký spokojný, úspešný a šťastný. "A čo ja? Čo som komu spravila, že ja sa musím takto drieť? Prečo aj ja nemôžem mať aspoň raz v živote kúsok šťastia?"
Vtedy som ešte netušila, čo znamená "šťastie praje pripraveným".
Asi je naozaj pravdou, že sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa stretávame najčastejšie, pretože odkedy sme sa stretávali častejšie, môj pohľad na svet sa začal meniť. V tomto bode musím úprimne priznať, že ak majú Modrí niečo nastavené dobre, tak je to určite motivácia. Som snáď jediný človek na Slovensku, ktorý sa dobrovoľne vrátil k Modrým, no určite nie posledný ktorý to takmer nadobro vzdal.
Jeden celý rok som bola namotivovaná zo školení a prísľubov krásnej budúcnosti, doslova ma pohltilo všetko to pozlátko a aj keď som vedela len to, čo som sa sama pracne naučila, nič som nezarábala a do všetkých "akcií" som vrazila celé stovky eur, cítila som sa ako najšťastnejší a najúspešnejší človek planéty.
Myslím, že mi to došlo až vo chvíli, keď moja megaúspešná nadriadená začala pracovať na polovičný úväzok v obchode s oblečením, pretože jej finančníctvo nezarobilo ani na odvody.
* * * * *
Tento bod v mojom živote považujem za zlomový.
Na krku hypotéka, priateľ ťahal nadčasy, takže sme sa skoro nevideli a v práci to už bolo o zdravie - práce nad hlavu a o prístupe ani nevravím. Vyvrcholilo to tesne po "oslave" 2 rokov vo firme, keď som sa po celom týždni práce 10 hodín denne bez prestávky (a to myslím doslova, pretože som nechodila ani na obed) rozhodla, že o 18ej hodine nevyhoviem rozkazu môjho šéfa "Nikam nejdete. Píšte. Musíme poslať ešte mail."
Ani neviem,kde sa to v tej chvíli vo mne zobralo. Na moje "nie" som dostala agresívny a hlučný monológ začínajúci slovami "Ako si to predstavujete, povedať šéfovi nie?" a končiaci vetou "...ak chcete ísť domov, zajtra už ani nemusíte chodiť." "Fajn." Zobrala som si kabelku, mobil a odišla som.
Úprimne, nebolo mi všetko jedno. Na prechode pre firmou ma skoro sundalo auto - bola som úplne mimo, srdce mi búšilo, líca červené od zlosti aj sklamania - "očakávala som" po tom všetkom aspoň trochu vďaky, alebo "niečo"... čas ma naučil neočakávať - aspoň nie od iných.
Mala som v podstate len dve možnosti - buď vsadím na istotu, nájdem si prácu a vzdám sa "osudu zamestnanca"... alebo zozbieram posledné zvyšky síl a všetko radikálne zmením. Problém bol, že už nešlo len o mňa - v úvere sme boli dvaja.
Pamätám si ako som roztrasenými rukami odomykala dvere bytu, v ktorom ma čakal nič netušiaci priateľ...
