Celý ten večer vidím ako v nejakom opare.
Možno to bude tým, že sme si mlčky sadli na gauč, kopli do seba 2 panáky a až potom som začala hovoriť. No dodnes si z toho večera pamätám len jediný konkrétny a ostrý moment.
Stojíme a fajčíme na balkóne jednu od druhej, zvažujeme možnosti...
"Nech sa stane čokoľvek, späť sa už nevrátim." To jediné som vtedy vedela určite.
"Rob ako myslíš, láska."
"Ale chápeš čo to znamená? Všetko by si ťahal sám!"
"Keď to neskúsiš teraz tak kedy?"
"Si si istý?"
"Ty by si mala byť" začal sa rehotať.
Toto je bezpodmienečná, pravá a nefalšovaná láska - za túto obetavú podporu mu nikdy dostatočne nepoďakujem.
V piatok som do práce neprišla. Víkend bol ťažký, plný hnevu, otázok, váhania - miesili sa vo mne strach, zlosť, dúfanie a pocity ublíženia a neprávosti. Všetko bolo presne tak, ako malo byť. Práve táto zmes totiž vyústila do toho, že som ešte v ten víkend napísala výpoveď Modrým a šla som za pani, ktorá nám sprostredkovala hypotéku, mojou súčasnou Vedúcou so skeptickou otázkou "No tak mi teda povedz, v čom sa tak veľmi líšite od modrých.".
* * * * *
Bez ohľadu na to,kde aktuálne som a kde nakoniec skončím, dnes viem, že toto bolo jedno "z tých" životných rozhodnutí. Život sa prevrátil hore nohami. Najťažší bol určite prvý mesiac. Neboli sme na to pripravení. Vianoce pred dverami a na účte suchoty. Dokonca si pamätám, že sme si nedali navzájom ani darčeky na narodeniny. Ale on vo mňa veril a to bola asi moja najväčšia motivácia.
