„Nezadržujete dych. Vaša vitálna kapacita pľúc činí približne štyri litre vzduchu a úmyselným zbavením tkanív životne dôležitého prvku si môžete privodiť skorú smrť.“
„Aha,“ opáčil Smutný spisovateľ. Kedysi sa popravovalo na elektrickom kresle. V starej Amerike vám ktosi priložil na telo elektródy namočené v slanom roztoku, potiahol páku a osvetlenie na vedľajšej ulici sa na pár sekúnd zachvelo. Aby sa predišlo mrzutostiam akými boli krvácanie z očí, zvracanie a defekácia, dobrí ľudia vymysleli troch jazdcov subjektívnej polminútovej smrti: thiopental sodný, pankurónium a chlorid draselný. Smutný spisovateľ by si bol práve takúto smrť želal, ale na veľa na veľa sa prišlo na to, že subjektívna polminúta môže trvať aj pol hodiny.
„Dekompresia v hrudnom koši potrhá vaše cievy a naplní ho krvou. Prosím majte to na pamäti.“ Mechanický hlas znázornil isté obavy. Smutný spisovateľ ale vedel, že treba držať čisté štatistiky. Boli časy, kedy si myslel, že najlepšia „no vidíš ani to nebolelo“ smrť je poprava zastrelením do hlavy. Dobrí ľudia v Číne potom mali i pekný zvyk poslať guľku a povraz zväzujúci ruky rodine spolu s príkazom k úhrade nákladov.
„Povrchové tekutiny dôjdu svojmu bodu varu, ale netreba sa znepokojovať. Tekutiny vo vnútri organizmu sú obalené v dostatočne pružných puzdrách.“
„Oh, rozumiem. Hovoríš, že sa moje očne buľvy neuvaria za živa,“ pohotovo ohlásil Smutný spisovateľ a do kútikov úst sa mu votrel kŕč. Najmenej bolestivý spôsob smrti je sťatie, pravda ak ste v rukách kvalifikovaného kata. Kedysi dávno pre paranoju Henricha VII. pocítila istá grófka zo Salisbury na vlastnej koži až jedenásť rán amaterizmu. Mozog po sťatí vraj ešte ďalší 2,7 sekúnd žije. Zrejme má dosť času na to, aby si dal do kopy svoje posledné záležitosti. Človek na druhú stranu, potrebuje o čosi dlhšiu dobu.
„Dôjde k zväčšeniu objemu najdlhšieho úseku tráviacej trubice, ktorý bude tlačiť na pľúca, čím obmedzí dýchanie a srdcovú činnosť. Ušné bubienky môžu prasknúť, no touto dobou by sa už mala dostaviť strata vedomia.“
Ani srdce sa nevzdáva hneď. I v bezvedomí ešte stále bije. Jeden by si takmer mohol myslieť, že deväťdesiat sekúnd si vraví „čo keby...“ Smutný spisovateľ si však „čo keby...“ vravel odjakživa a keď si minulý rok podal ruku s týmto posledným, už toho bolo dosť. Pohár trpezlivosti pretiekol v tých najvyšších miestach a rozsudok padol.
„Poškodenie bunečných tkanív slnečným spektrom je smrteľné. Neklesajte však na duchu jeho účinky nie sú tak promptné ako zníženie tlaku.“
„Ďakujem,“ povedal napokon Smutný spisovateľ civilne. „Koľko zostáva času?“
„Šesť minút. Prajete si zanechať posledné slová?“
„Prajem.“
„Zapínam nahrávanie...“
„Úradu pre dohľad nad literárnym univerzom, vydavateľstvu Nová cesta, mojej žene a všetkým známym a priateľom, ktorí sa otriasajú pri spomienke, že niekto ako ja použil ich toaletu...,“ začal. „Prinútiť vás vidieť vec mojimi očami je ako opisovať slovami aký je rozdiel medzi sladkou a kyslou chuťou na jazyku. Môj právnik hovorí, že zrejme preto som si vyslúžil trest smrti. Vrah žien a detí to dnes vyfasuje tvrdo a bez milosti, ale ja sa veru za svoje vraždy nehanbím, ba som na ne patrične hrdý aby ste vedeli,“ hovoril ďalej. „Každá preliata kvapka krvi poslúžila k tomu aby sa veci dali do pohybu. Vždy som svedomito dbal na detaily a peknému svetu som podvihol sukňu aby sa ukázalo i zopár ošklivostí. Ak aj po tom všetkom odmietate uznať, že sa nemýlim, uvážte ctení sudcovia aspoň tento precedens.“ Smutný spisovateľ sa zo trikrát nadýchol a bral sa pokračovať.
„Keby stará úžerníčka nemala zomrieť, nemala by predsa ani dôvod existovať. Možno teda Dostojevského označiť za podlého vraha, ktorý naviedol svojho komplica Raskoľnikova na cestu zločinu? Ak je vaša odpoveď kladná, potom dnes je dobrý deň na smrť.“
„Dve minúty...“
„...dúfam, že môj koniec akosi pohne s týmto našim príbehom. Ak by sa našiel niekto, kto sa podujme o ňom napísať a vy sa náhodou rozhodnete označiť ho za vraha, vedzte, že ja sa už z vlastnej vôle neviem dočkať až bude naozaj po všetkom.“
„Prebieha vyrovnávanie tlaku,“ oznámil hlas. „Vstupujete do nulovej gravitácie. Ďakujeme, že ste použili stanicu Koniec cesty, prajeme vám smrť odpovedajúcu vášmu previneniu.“
