Jeden z nesmierne populárnych a známych životných faktov hovorí o tom, že v nemocnici sa neumiera. Ak by sa totiž v nemocnici umieralo, ľudia by to mohli zistiť a prestali by danú inštitúciu navštevovať.
Navzdory tejto teórií i dôrazným odporúčaniam z horného poschodia sa predsa len starý pán školník vo štvrtok o ôsmej ráno po dlhom váhaní odhodlal zomrieť na nemocničnom lôžku. O zaistenie miesta činu sa postarali nemocniční a až na jednu výnimku to niesli všetci pietne. Najmladší v týme sanitárov si po prvý krát čuchol k smrti a preto sa s rastúcou neistotou ponáhľal k zrkadlu aby sa presvedčil, že ešte stále žije. Musel si priznať, že to bolo strašidelné, ale vlastne aj trochu vzrušujúce ako vo filme.
Hneď ako telo zmizlo tam kam obvykle telá miznú si všetci spoločne v sesterskej izbe sľúbili, že sa celý deň neprestanú usmievať, pretože úsmev je elektrina a život batéria, ktorú dobíja. Je totiž všeobecne známe, že úplné vybitie dostáva každú batériu do stavu, v ktorom by sa ocitnúť nemala.
Zatiaľ čo jedny svedomito nabíjali, kapacity iných už spadli na nulu a kolieska patologického vozíka sa vykrúcali po chodbe. Keďže bunky jedna po druhej razom odumierali pre nedostatok kyslíka, telo pána školníka už dobre vedelo, že sa spustil jeho hnilobný proces a za pár hodín nebude na ňom nitka životnej energie. Skôr než sa tak malo stať muselo sa chytro vykonať expertízne skúmanie aby sa našli príčina a motív, hoci je už teraz jasné, že páchateľ zostane i naďalej na úteku. V tomto momente však ešte nikto nemal potuchy, že kým nastane úplné posmrtné stuhnutie, budú si dvaja patológovia želať vrátiť svoje diplomy.
Celé nemocničná pospolitosť poznala to miesto, od ktorého bočilo aj satelitné vysielanie. Už dávno sa v každom špitáli tradovalo, že keď je lekár neposlušný pošlú ho pracovať dole do „očistca“. Takéhoto lekára, neboráka potom jeho nový kolegovia s obľubou chlácholili, že iba u nich sa dozvie čo je pravá medicína. Mohli by sme si klásť otázku aká vylomenina dostala sem dolu dvoch kamarátov, ktorí vo štvrtok predpoludním obchádzali pitevný stôl s telom pána školníka. Obyčajne netreba až dva páry rúk na jedno telo, ale patológ, ktorý mal službu nemohol si so školníkom rady. Mladší z dvoch kolegov známy ako Labdík zvládal i napriek svojmu nízkemu veku záťažové situácie bez chybičky. Hneď ako nebožtík spočinul na chladnom oceľovom lôžku, Labdík starostlivo zaznamenal do protokolu vek, pohlavie i všetky ostatné náležitosti, vykonal vonkajšiu obhliadku a pristúpil k otvoreniu tela. Opatrne zvážil, poťažkal, pookukoval všetky orgány, meral objemy, ba uložil aj zopár vzoriek do fixačného roztoku. Napokon každý orgán podľa bežného postupu zašil v brušnej dutine a dané skutočnosti náležíte opísal i zdokumentoval. Po takmer troch hodinách práce sa ocitol v profesijnej slepej uličke, preto sa odhodlal konzultovať diagnózu so svojim starším patrónom. Nie lenže sa bezradnému odborníkovi nepodarilo zistiť príčinu smrti, ale všimol si aj istú anomáliu.
Na šťastie preňho, pomoc bola na ceste. Hĺbavý patológ Palestína bol v nemocnici nechvalne známy burič a recidivista. Pre vážnosť, ktorú vzbudzoval a hádam i pre jeho katolíckeho ducha mu táto prezývka akosi pasovala a nikto ho už neoslovil inak iba takto. Palestína totiž kategoricky bojkotoval vianočné večierky, oslavy medzinárodných dní umývania rúk, utorky vtipných klobúkov, piatky objatí namiesto antibiotík a v podstate úplne všetkého, čo primälo ľudí zabudnúť na hnev a slzy.
„Včasne sa dostavuje rigor mortis, ale čosi sa zdá byť v neporiadku,“ vyhlásil Labdík s obavou.
„Čerstvý infarkt myokardu, zlyhanie srdca, cievna mozgová príhoda. Nezdá sa, že to sú naši páchatelia. Hmm...,“ šomral Palestína, „Môže to azda byť embólia duše?“
Labdík zodvihol zrak ponad stránku papiera a v kútiku úst mu zaihral úsmev. „Koledujete si pán kolega o zamračený smajlík.“
„Nuž tak mi teda Labdík povedzte, na čo ste prišli pri výkone pitvy.“
„Pri všetkej úcte k vám, skúsený lekár a ešte takto cirkevne založený, “ uškrnul sa „myslel som si že si vám to razom udrie do očí.“
Palestína, nie príliš potešený odpoveďou ponáhľal sa nalistovať protokol o pitve a skutočne tú nezrovnalosť zbadal. V príručke patológa sa píše, že duša váži dvadsaťjeden gramov a nikto o tom nikdy nepochyboval. Bola na to tabuľka. Duša v nadväznosti na predošlé ujednania s božskou bytosťou, zaväzuje sa najneskôr o jednu stotinu sekundy po tom čo sa človek prehlási za mŕtveho bezodkladne opustiť telo. Osoba postihnutá smrťou tak číta úbytok svojej hmotnosti o váhu duše, teda o dvadsaťjeden gramov. Neľudskej entite sa zároveň ukladá povinnosť vytvoriť duši náležité podmienky aby si mohla riadne splniť túto svoju úlohu. Podľa známych predcedensov sa môže stať, že duša sa bezprostredne po deložovaní usídli v dutých predmetoch ako sú vázy, či fľaše a preto sa odporúča tieto predmety z izby budúceho nebožtíka odstrániť alebo obrátiť horeznačky. Nikde sa však neobjavuje ani slovko o takej odchýlke, keď sa duša drží v tele až takmer päť hodín po skone.
„Počuli ste niekedy o takom prípade?“ spytoval sa Labdík.
„Nuž,“ Palestína sa zhlboka nadýchol, „keď som bol ešte chlapcom, tradoval sa príbeh o baníkovi, ktorému narezali päty aby mu duša z tela rýchlejšie vyletela. Som však toho názoru, že išlo skôr iba o akési preventívne opatrenie, než o nevyhnutný zákrok.“
„My si na to až tak prísne nepotrpíme, ale vraví sa dvakrát meraj a raz rež, pán kolega.“
„Správny postreh. Nože nachystajte váhu,“ prikázal straší z lekárov a ponaťahoval si prsty gumených rukavíc.
Dvakrát alebo trikrát, nebolo im to nič platné. Zakaždým dospeli k rovnakému výsledku, z nebožtíka neubudol ani gram a Palestína si začínal robiť skutočné starosti.
„Ako sa k tomu stavia medicína?“ Švihol perom vo vzduch a razantne vykročil do stavu peripatetického rozmýšľania. „Psychosomatické ochorenia!“ zvolal.
„Keď sa psyché trápi aj soma trpí,“ opáčil Labdík a vyslobodil z alobalu kúsok slaniny.
„Čím viac je človek psychicky rozvinutý, čím viac si uvedomuje sám seba a vníma rozpor medzi svojim ja a očakávaniami, ktoré naňho kladie okolie, tým viac...“
„...sa mu chce umrieť.“ skonštatoval mladý patológ, ocucávajúc kôrku.
Palestína sa najväčšmi obával, že v umrlčej schránke by napokon mohla spočinúť s telom i tá jeho duša. „Znamenalo by to však, že sme nechali pochovať živého človeka?“ spytoval sa v duchu. Ak by vedel odhaliť dôvod, pre ktorý sa duša vzpriečila, mohol by ju predsa zachrániť a patológ zachraňujúci život, to sa veru nevidí často. Palestína chytro zamával nebožtíkovi pred očami. Ak je tam vo vnútri musel to bezpochyby zaznamenať.
„Ako sa lieči zranená duša Labdík?“
„Relaxačnou hudbou,“ odvetil mladík s plnými ústami a za pár chvíľ už sfúkaval nánosy prachu zo starého CD-prehrávača. Chodby očistca zaplavil veľrybí spev a brnkanie africkej kalimby, ale ani jeden z lekárov nespozoroval žiadnu reakciu.
Keby ktosi cudzí v ten deň navštívil očistec, zaiste by sa náramne divil dvom patológom, ktorý harmonizujú mŕtveho, rozkladaním kryštálov všade možne po jeho tele. Ešte viac by však upadol do údivu keby začul ako sa skúsený patológ zhovára s mŕtvolou o jej detstve, zatiaľ čo mladý učeň okolo nej kolíše kadidelnicu.
Na tretí deň už obaja vyčerpaní krúžili po pitevni, upadajúc do akéhosi mentálneho delíria. Palestína si zamyslene poťahoval fúzy a šomral: „Dvadsať jeden. Dvadsať jeden.“ Tak veľmi si želal rozlúsknuť tento problém a zostávala už iba hodina do príchodu pohrebnej služby. Rodina si telo odvezie, pochová ho s elegantnou lakovanou rakvou, decentnou kvetinovou výzdobou a jednou dušou. „Môže byť čosi horšie ako byť na večnosť pochovaný za živa ?“ premýšľal, „Azda iba to keď o vás vedia, ale nemôžu vám nijako uľaviť.“
Palestína chytil nebožtíka za ruku, naklonil sa a chlácholivo k nemu prehováral. „Prepáčte mi priateľu, že Vám neviem pomôcť. Ako rád by som Vás nechal umrieť, ale pre moje remeslo už viac mŕtvy byť nemôžete. Možno kňaz poručí Vašu dušu do najvyššieho skladu.“
Keď na prahu pristáli vrany z pohrebníctva, pre pána školníka už bolo po všetkom. Palestínova myseľ však zostávala nepokojná . Na zvyšok dňa sa ospravedlnil pre nevoľnosť a vydal sa zistiť čo ľuďom ostane ak už ani smrť nie je istota.
Udalosť, ktorej sa predpoludním rozhodol zúčastniť ani zďaleka nepripomínala pohreb. Pravda, formálne sa pokryli všetky náležitosti: omša, pietny sprievod, štandardné kytice „S láskou smútime“ i jeden prototyp „Ostaneš navždy v mojom srdci“ , vkusná rakva 16/b a čierny dress code. Rodinný príslušníci sa srdečne potľapkávali, zdvorilo švitoriac o tom, čo má kto nové a kedy je vhodné pripraviť trvalky na prezimovanie. Palestína si ako riadny gavalier zo starej školy nachystal vreckovku, no nebolo ju komu podať. Ak by sa predsa len ktosi náhodou rozplakal bolo by to zrejme spoločenské faux pás a ukázalo sa, že i lekárova súcitná ohľaduplnosť bola vlastne hrubou netaktnosťou. Nestačil sa diviť keď ho dcéry pána školníka nonšalantne a trochu zvesela pozývali na smútočnú hostinu. Dnes predsa nikto z prítomných nepochováva človeka, ale svoj smútok. Jedna smrť nezatrasie zemou a noviny kvôli tomu neprestanú vychádzať. Ľudia pôjdu v pondelok do práce, každé ráno si vymenujú päť vecí, za ktoré sú vďační a úsmev vždy vrátia úsmevom. Palestína vytiahol bielu vreckovku, starostlivo si ju rozložil do dlaní, padol na kolená a usedavo plakal. Sprvu sa ho prítomní snažili uchlácholiť, neskôr iba umlčať a na záver pohrebu ho už len obchádzali. Plakal do vtedy, kým všetci neodišli a ešte aj dlho potom. Plakal tak, že ho celkom rozboleli oči a plakal preto aby sa mu po smrti nevzpriečila duša.
