Bola som ako ona. Zdá sa mi.
Môj mladší syn bol ukecané dieta. Učiteľky zo školy mi dohovárali, aby som sa s ním viac rozpravala. J…e ma, keby tie vedeli, že sa s ním od rána nezastavím, že ho občas prosím, aby vypol svoju prezentaciu a dal šancu mojim mozgovým bunkam na regeneraciu.
Neviem aká som mama, moje deti sa dožili dospelosti , tak neviem a asi sa to ešte uvidí.
V čase, keď syn chodil na prvý stupeň, cestovali sme veľa MHD. Raz, v električke sme sa rehotali na vete Meine liebe du bist schwein. Jedna z mála viet čo viem. Jeden pán sa na mňa osopil, to učíte syna pekné veci! Keby ten vedel aké riekanky môj syn vedel, som sa bála mamičiek, že ma vypiskajú. Nestalo sa.
Raz sme stáli na zastávke a prišla tam mamička s dvomi detmi. Chlapček mal asi dva, dievčatko možno sedem. Matka sa prihováralo živému chlapčekovi, usmievala sa naňho.
Keď sa obrátila na dievča, prepla do iného módu.
To si prečo urobila! Ty nevieš že toto nemôžeš? Určite má z teba porazí! Pozri aká si zlá, na nervy!
Obrat k chlapcekovi…neskac, pekne si sadnú, ty si loptoš, takto vymýšľaš? No ty si moje zlato.
A znovu na dcéru, čistý zdrbung.
Ono by to určite nebolo až také čudné, dievčatko bolo staršie a už vyspelejšie ako chlapcek.
Ale…
Za celý čas sa jej nezmenil bezvyrazný výraz v tvári, maska, ktorú nemenila. Stála rovno ako výkričník, ktorý každý ignoruje a keď už niekto prejaví záujem, tak takým štýlom, že si doňho kopne.
Čo bolo vo vnútri, no možno si to viem predstavit, ale muselo to byť zemetrasenie s cunami a hurikánom plus výbuch sopky. Možno potom, niekde osamote veľké množstvo sĺz. A možno nie. Emócie na nule. Keď nemôžem citit maminu lásku, radšej nechcem cítiť nič.
A to že bratovi dáva, čo jej nie. Tak to si predstavit neviem. Akurát viem, že niektorí ľudia by nemali mať deti.
(Raz z nej možno bude mama…)
(poviem vám, ja som bola od 10 rokov bez mamy, ale túto by som asi vlastnoručne zniesla zo sveta)
