Na prvý pohľad to môže vyzerať, že slovenskí politici už od zrodu samostatnej republiky vedú súboj proti novinárom. Iba pred necelými šiestimi rokmi nazval vtedajší premiér Robert Fico na jednej z jeho tlačoviek prítomných novinárov „špinavými protislovenskými prostitútkami“. V januári tohto roka už, podľa jeho slov, stihli niektorí z nich sformovať „organizovanú zločineckú skupinu“, ktorá „nabúráva štátnosť a útočí na štátne orgány SR“.
V tejto tradícií pokračuje aj súčasný minister financií Igor Matovič, ktorého útoky možno považovať za závaznejšie, keďže v nich novinárov prirovnáva k progresívným fašistom, či propagandu-rozširujúcim žurnalistom, ktorí pracovali pod Hitlerovou taktovkou. Určite by sme podobných príkladov našli hneď niekoľko, no už len z verejného vystupovania týchto dvoch politikov je zrejmé, že sme si na túto kultúru zvykli – politici bojujú proti novinárom, a hotovo. Málokto sa aspoň raz zamyslel nad tým, či má táto nevraživosť nejaký hlbší dôvod (okrem toho, že nedokážu zniesť kritiku).
Aj odpoveďou na túto otázku sa vo svojom augustovom prejave na Medzinárodnom Festivale TV v Edinburgu zaoberala Emily Maitlis, ostrieľaná novinárka, ktorá strávila viac ako dvadsať rokov prácou pre BBC. Dlhé obdobie bola tvárou populárneho televízneho programu Newsnight, mnohí si ju však pamätajú najmä vďaka jej Pizza Express rozhovoru, v ktorom sa Princ Andrew zodpovedal z podivného „priateľstva“ s usvedčeným pedofilom Jeffreym Epsteinom. Okrem toho, že svojou prednáškou rozprúdila debatu o vplyve súčasnej britskej vlády na verejnoprávnu televíziu, či prerod novinárov na samocenzúristov snažiacich sa predostrieť čitateľom „vyváženú“ pravdu aj za cenu toho, že finálnemu produktu chýba hodnota, venuje sa v ňom aj populizmu a jeho vplyvu na komunikáciu medzi médiami a politikmi. V nasledujúcich riadkoch vyberám body, ktoré sú aplikovateľné na slovenskú politickú scénu.
Inštitút pre Verejné Otázky definuje populizmus ako proti-mainstreamovú komunikačnú taktiku, ktorá apeluje na „jednoduchého človeka“ s prísľubom obhajovať jeho záujmy pred tými, ktorí sa oňho nestarajú. Holandský politológ Cas Mudde taktiež dodáva, že populizmus delí spoločnosť na dve súperiace skupiny – čestných ľudí a skorumpovaných ľudí.
Dve zásadné charakteristiky tejto komunikačnej stratégie, ktoré až so strašidelnou presnosťou vystihujú verejné vystupovanie Igora Matoviča a Roberta Fica, sú ideologická imunita, ktorú táto taktika má, ale aj jej „becoming story“.
Populizmus sa neviaže k žiadnej ideológií, použivajú ho aj ľavičiari, aj pravičiari, ako nástroj na získanie moci. Venezuelský novinár Moises Naim tvrdí, že práve vďaka tomu dokážu populistickí politici alebo ich strany prechádzať z jednej strany politického spektra na druhú, koketovať raz s opozičnými, raz s koaličnými voličmi, záleží len od situácie. Napríklad, keď minister financií potrebuje na udržanie sa vo funkcií zopár hlasov Tarabovcov. Alebo pár prorodinných hlasov na podporu prorodinného balíčka. Alebo keď jedna kedysi prozápadná opozičná strana potrebuje nahnať hlasy proruských voličov. Pre populistov červené čiary neexistujú.
Druhou charakteristikou je príbeh toho, ako sa populistiský politik alebo jeho strana dostali k moci. Začína ako vyhnanec, ktorý bojuje proti systému. Lenže výhra vo voľbách na jeho statuse nič nemení, stále je to vyhnanec, musí si však nájsť nového protivníka, pretože on je teraz tým systémom, proti ktorému bojoval. Populizmus potrebuje nepriateľa, inak nebude účinný. A tak sa vraciame späť tam, kde to všetko začalo, k súboju politikov s novinármi. Sú to predsa novinári, ktorí majú za úlohu analyzovať rozhodnutia a vyhlásenia politikov, a komunikovať ich v zrozumiteľnej forme svojim čitateľom. To však populistom nehrá do karát.
Ako teda populista bojuje proti novinárom, jeho odvekým mýtickým nepriateľom? Zdiskredituje ich – tak, aby o nich ich čitatelia začali pochybovať. S každou nadávkou a každým obvinením pomaličky zväčšuje priepasť medzi médiami a ich konzumentmi tak, aby novinári prestali vyzerať ako obyčajní ľudia. Iba populisti totiž dokážu rozumieť problémom obyčajných ľudí a nie nejaké protislovenské prostitútky. Čím väčšia je táto priepasť, tým viac sa pozornosť odkláňa od toho, čo politici stvárajú „behind the scenes“. A presne takto to vnímal počas svojej prezidenskej kampane aj Donald Trump, ktorý redaktorke CBS Lesley Stahl otvorene priznal, že diskredituje médiá, aby ich čitatelia neverili tomu, keď ho budú niektoré z nich kritizovať. Nepriestrelná taktika, ktorá funguje aj na Slovensku.
Populizmus tu vždy bol a vždy aj bude. To, čo môžeme ako čitatelia alebo novinári urobiť je, že budeme schopní spoznať, kedy sa na nás niekto snaží túto taktiku použiť. Pri každej nadávke a urážke mierenej na novinárov, by sme sa mali zamyslieť nad tým, že sa tým dotyčný pravdepodobne snaží od niečoho odvrátiť pozornosť. S touto schopnosťou sa spája aj zodpovednosť vysvetliť a správne používať slová, ktoré populisti častokrát vypľúvajú bez rozmyslu, až do bodu, kedy strácajú moc, zmysel, či váhu, ako napríklad slovo fašisti. Mali by sme si taktiež dávať pozor na to, ako vnímame príspevky na sociálnych médiách publikované politikmi alebo verejne činnými osobami. Vždy by sme si ich mali overiť tak, ako každé iné verejné vyhlásenie. A niekedy sa možno dokonca rozhodnúť niektoré ignorovať (RIP Palmička).
Emily Maitlis sa vo svojej prednáške venovala aj iným zaujímavým témam – celú si ju môžete vypočuť v originálnom znení tu:
