Vianočné trhy majú svoje čaro. Len tak sa motať, už za tmy okolo stánkov, počúvať koledy a vdychovať vôňu klinčekov a vareného vína. Človek naozaj nemusí nakupovať, ak si chce niečo také užiť. A podobné je to aj s Oxford street.
Keď sme už boli v Londýne, mali sme navštíviť všetky významné miesta. A naozaj Big Ben, múzeá, Tower bridge, London eye sme si nenechali ujsť. Ako posledné malo byť to slávne londýnske múzeum s egyptskými pamiatkami, no ja a moje dve kamošky sme odmietli obdivovať nakradnuté anglické artefakty patriace Egyptu a či tam bola alebo nebola slávna rossettská doska, my sme sa radšej vybrali rovno na Oxford street. Zažiť londýnsky townsfolk.
Naháňanie sa za nákupmi sme taktiež odmietli. Pomotali sme sa síce po malých obchodíkoch so suvenýrmi, ale aspoň sme mali možnosť pokecať si s typicky zhovorčivými prisťahovalcami. Z tejto stránky vyzerala ulica ako jeden veľký bazár a stačila prejsť pár krokov a už sme boli u Chanel a motali sa medzi policami s hriešne drahým tovarom. Zaneprázdnení londýnčania akoby trpeli farboslepotou zásadne chodili cez cestu na červenú. Miestami sa nám dokonca zdalo, že zelenú ignorujú. (A my s nimi.) Napriek veľkým cestovateľským ruksakom nebolo problémom zapadnúť do davu, lebo townsfolk bol naozaj rôznorodý.
Keď nás chytil hlad stačilo si kúpiť v jednom stánku (tradične ho viedli prisťahovalci odniekiaľ z východu ) pizzu a sadnúť si takmer na zem, na chodník a pozorovať ľudí nahliacich sa za......ktoviečím? Nás si nikto nevšímal. Oddýchnuť sa dalo aj v obchode s cukrovinkami vyberajúc si šialené príchute cukríkov od výmislu sveta. Počúvanie hudby vo veľkom obchodnom dome malo tiež svoje čaro takmer sme zmeškali autobus domov.
Tá "ulička" mi prirástla k srdcu. Dúfam, že sa tam niekedy vrátim.
