Kráčam cestou-necestou, vo vreckách mám pár drobných mincí a po boku priateľov. Mám síce len batoh plný snov a trochu miesta v kútoch prázdnych okrajov, no práve preto kráčam svetom-gombičkou,aby som našla pre svoj život pár reálnych základov. Zoznam autorových rubrík: Zo života, Cesty, Reflexie, Súkromné, Nezaradené
Stredoškolská odborná činnosť alebo slangovo zaužívaný výraz SOČ- ka(študent to ani inak nepovie) je dobrovoľná činnosť mladých perspektívnych vedcov. - aspoň takto to charakterizujú učebnice a oficiálne stránky. V skutočnosti je pravdivé asi len slovo mladých. Najmenej pravdy je v slove dobrovoľná, lebo okrem pár výnimiek všetci sme boli do tej práce natlačení.
Rieka života je misijné spoločenstvo laikov, kňazov a zasvätených pri kláštore redemptoristov v Podolínci, ktoré sa snaží o život s Bohom naplno v modlitbe, službe a každodennom živote. Táto jednoduchá charakteristika pomenúva niečo oveľa väčšie, niečo, čo sa dá slovami len veľmi ťažko opisovať. Stretnutia Rieky života sú plné energie a lásky k Bohu, ktorú vyjadrujeme spevom, modlitbou a velebením a túto Lásku chceme prenášať aj do každodenných situácií.
Povinná literatúra (teraz myslím beletriu z hodín literatúry) sprevádzala študentov od nepamäti. Má svoj význam a niekedy sa jej podarí prinútiť zaťatých „ nečítačov“ nahliadnuť do kníh. Často však nanútené čítanie narobí viac škody ako úžitku. Občas ide až o „znásilňovanie“ knihy, alebo čitateľa?
V knižnici mi takmer doslova spadla do náručia Čarodejnica z Portobella od Paula Coelha a úplne mi počarovala. Pútavý dej nenásilne vyzýva na zamyslenie sa ,ukazuje spôsob akým sa dá prejsť cesta života a je plná nádherných myšlienok.
Naozaj. A nielen jedného. Niektorí mi utkveli v pamäti a nie a nie z nej von. Vidím ich pred sebou, keď mi ich niečo pripomenie. Najčastejšie sú to dvaja istí Oliverovia, no pochybujem, že také sú ich mená. Totiž jeden je z arabsej krajiny a druhý je dievča.
čo pre vás znamená Silvester?Naozaj sa v tento deň, či noc niečo mení? Začína niečo nové? Ja žiadnu zmenu necítim. Snáď len ďalšia príležitosť vyhodiť si z kopýtka a oslavovať. A je vôbec čo oslavovať? Aké si plytké sa mi zdá sláviť, že zem je o rok staršia a nič viac.
Mám veľmi rada divadlo a divadelné hry obvzlášť. Mám ich tak rada, že ich sledujem miesto filmov, keď sa raz za čas objavia v televízií (zväčša je to ČT2 v soboty o 20.00). Výkony hercov v komédiách a tragédiách si cením o čosi viac ako v muzikáloch, lebo omyly tu nebývajú kryté pompéznosťou hudby, zložitých kulís a trikov. Vtedy naplno vynikne herecký štýl, duchaplnosť a talent. Keď sa občas herci začnú chichotať počas scény v ktorej by sme to nečakali, je to len dôkazom, že aj oni sú ľudia, ktorí ako mi občas nezvládnu povolanie.
Keď som sa pokúšala vytvoriť tento blog, prekvapilo ma, že admini sú proti pseudonymom a že na pseudonym potrebuje človek naozaj pádny dôvod. Slabý výraz je, že sa mi to nepozdávalo. A expresívnejší sa hanbím napísať. Avšak s odstupom času zisťujem,ba teraz som si priam istá, že robia správne, keď si na autorstve článkov dávajú tak záležať. Sama sebe som bola nechtiac pokusným králikom,keď som sa presvedčila, že anonymný blog nie je žiadna výhra.
Bol obyčajný, úplne bežný pracovný deň a množstvo ľudí sa snažilo dostať čo najrýchlejšie domov, k blízkym, posteli a možno k počítaču. Aj do nášho autobusa sa natačilo množstvo ľudí.Tí šikovnejší sedeli a medzi nich patrila aj jedna mladá rómka.
Včera sme boli z gympľa na Sliepke v Divadle Jonáša Záborského, bolo to naozaj skvelé predstavenie, no herci z divadla neboli jediní, čo sa na niečo hrali. Triedny mi odovzdal lístky spolužiakov, ktorých som čakala vo vstupnej hale. Vyobliekaná, ako však všetci navštevníci divadla, so všetkou noblesou rozdávala som lístky príchodiacim spolužiakom. A so slovami: Nech sa páči naľavo sa nachádza šatňa, kde si môžte odložiť kabáty a smerom dole ....
Na čo myslia stredoškoláci v tú istú chvíľu na poslednej hodine dňa - literatúre - a sú ochotní napísať to na zdrap papiera a hodiť to do klobúka , aby sa potom náhodne vyťahované zdrapy čítali a zapisovali vo vyšlom poradí? Takto totiž vznikali kedisy a vlastne aj dnes dadaistické básne. Toto je naša druhá, lebo prvá skončila mojim pričinením niekde na mestskom smetisku, v lepšom prípade v recyklovanom papieri. Aj tak tamtá nestála za to, ale táto stojí.(Pre ten kokaín na konci: to sú len myšlienky nič viac!!! )
Prichádzajú Vianoce, a tak sa mnohí naháňajú za darčekmi a maličkosťami na vianočný stromček či štedrovečerný stôl. V súvislosti s tým som si spomenula na krásne vianočné trhy vo Viedni a od trhov mi veľmi ľahko myšlienky preskočili ku jednej z najznámejších nákupných uličiek sveta, Oxford street. Možno sa zháčil ten, kto nerád nakupuje, no tento článok je o tom, prečo je na týchto miestach dobré občas nenakupovať. Mala som šťastie overiť si to na vlastnej koži.
A sú tu opäť. Už od leta. Mediálne Vianoce. Vyškierajú sa na nás z reklám a výkladov s cieľom, čo najviac zo seba vyťažiť. Ešte šťastie, že čaro tých ozajstných býva také silné, lebo mne sa už teraz dvíha žalúdok z tých momentálnych Vianoc fičiacich už od júna. Nepriamo, ale sugestívne. A to iba nedávno začal november.
