Hoci tí lepší to častokrát uhrajú tak, že ani sám divák nevie, či to bola náhoda, cieľ, omyl alebo rozmar nejakého bohémskeho režiséra. Pri tých slabších sa možno z javiska ozve potlesk, aj keď ja neviem, ktorí sú slabší. Milujem umenie celou dušou, no neviem spievať, hrať, kresliť ani písať, a už vôbec nie odhadovať hodnotu.
Divadelné hry sú často obrazom nás samých, nášho sveta. A nie je podmienkou, že sa musia odohrávať na doskách prestížneho divadla a vy musíte sedieť v javisku pod svetoznámou scénou. Ja som si ten význam uvedomila vlastne pred telkou. Ale nie pomocou filmu. Vo filmoch občas býva priveľa podnetov, ktoré ťahajú našu pozornosť od hlavnej myšlienky (lebo je niekedy primitívna?). Samozrejme, existujú aj výnimky a je ich pomerne dosť, no stále málo v pomere ku filmom podradnej kvality (alebo sa možno mýlim?). To, že hry občas modelujú človeka, som sa dozvedela, keď som hru sledovala v televízii.
Bola to tuším Divá Bára, moderné spracovanie na motívy Boženy Nemcovej. Neviem, koľko ťudí to ešte mohlo sledovať. Šlo to 24. decembra a malo to ťažkú konkurenciu, americké komédie a tuším Popelku. Bára pripomínala kúsok z každého z nás. Bola veľmi veselá, voťnomyšlienkárska a chcela žiľ slobodne, no nebola blázon. A predsa ju ľudia nazvali divou a nepochybujem, že by sme ju tak nazvali aj my.
V každej hre je trochu pravdy a trochu skutočného života. A tá trocha sa nám často nenásilne a sama ponúka.
