V nedele po prvom piatku sa stretne v kláštore skutočne veľké množstvo ľudí. Prichádzajú oslavovať Boha bez toho, aby boli donútení pravidlami, či spoločnosťou. Mnohí prichádzajú z ozajstnej diaľky a na druhí deň musia byť veľmi unavení, keď sa domov vracajú neskoro v noci. No akúkoľvek únavu v nich odstráni pocit, že Boh je s nimi. Fyzickej únavy sa asi všetci nezbavia, ale má ich čo poháňať vpred.
Som len malý človek v tom veľkom dave, môj hlas pri speve možno zaniká (Pán Boh vie prečo : ) a moja modlitba sa mieša s ostatnými, no ja viem, že On ju počuje. Zo stretnutí odchádzam vždy plná energie a nadšenia, chute bojovať so životom a kdesi v podvedomí mi znejú slová piesní. Ktosi ma po mojej prvej návšteve takéhoto stretnutia poučoval, že ide len o prvotné očarenie a možno sa tam ukážem ešte jeden- alebo dvakrát. Som šťastná, že sa mýlil. Chodím na Rieku už čosi vyše roka a vždy odchádzam s rovnakými pocitmi, ktoré začali u mňa zostávať nastálo.
(Danka, ďakujem, že si ma tam vzala.)
