Doba je zlá, pochabá.
Drozd sa hráva na páva.
Žobrák krúti nad hlavou mečom.
Svetu posiela odkaz, že podmaní ho bičom.
Šťastie skryté, pod kapotou áut.
V dušiach súcit, už viac niet.
Život, ako partička pokru.
Každý skrýva, čo príde mu pod ruku.
Úsmev úprimný ,stojí veľké sumy,
už dávno, sa nenosí medzi cudzími.
Všetci sú herci. Hrajú svoje role.
Nikto z nich nevstúpi na bojové pole.
Pole, čo život, sa volá.
Kde šťastie je krv a zbraňou odvaha.
Bijeme sa v šíkoch,
lež každý proti sebe.
A bratom v štítoch,
ej veru, už nikoho nenazveme.
Za prilbou a zbrojou svojou,
skryté sú výkriky a slzy bôľu.
Skryté je všetko, pred očami sveta.
Ukázať slabosť?
Nikdy!
Čaká ma odveta.
Šťastie uteká z rán ako vodopád dravý.
Liečime rany s nádejou, že raz sa to podarí.
Avšak nielen ostrí meč stačí.
To čím sme, to nech sa zjaví.
Žiadne masky ani štíty.
Na bojovom poli buďme nahý!
Nevadí, že nás trafia šípy.
Prerazia mečmi.
Rozdrvia štítmi.
Nevadí, že padneme tam na tom poli!
Padneme za svoje sny, na ceste za nimi.
To kto sme, nech svet skutočne vidí.
To potom, zo sveta odísť smieť, lež sme naň prišli.
Ako malé deti, plačme a smejme sa radostne.
Vtedy aj verných svojich nájdeme v temnote.
Stojme hrdo, s víťazným krikom.
Z kolien sa dvíhajme, vždy iba s pýchou.
Za svoju pravdu, do poslednej kvapky.
I tá padne, do lona našej matky.
Vtedy sa nemusíš báť, nebeskej brány.
Pozri na Diabla! Na vrásky v jeho tvári.
Úprimná a čistá duša.
Takú on veru nepokúša.
Pustí ťa zo svojho sváru.
Pokorný prejdeš cez večnú bránu.
Bi sa človeče do poslednej kvapky potu.
Za holú pravdu, za svoje sny. Za cestu svoju!
Masku zahoď!
Zatrať chamtivosť a zlobu svojho srdca.
Zlé nech ťa už nepokúša!
Ži so svojím ja, so sebou samým.
Spoznáš až potom, ktorý je tým pravým.
