Keď chorvátske slnko lenivo prehodí obe nohy cez oblúky istrijských kopcov, večerné tiene sa s vyplazeným jazykom doplazia k malej dedine Fažana. Tiene sa oprú do hŕstky kamenných domov, a tie ich vrhnú tisíckrát refraktované na cukrovo-vatovú promenádu. Vtedy sa Fažana zmení na večerné mravenisko. Tisícky chodiacich ľudských bankomatov sa bezcieľne motajú stále dookola čakajúc, kedy z nich šikovní Fažanskí čašníci vytiahnu 60 eur za obyčajnú večeru. Bodaj by Fažanskí. Legenda vraví, že v celej dedine niet skutočného domorodilca. Tých pár kamenných domov obývajú len chromí a imobilní, čo nemohli utiect. Ich soľou vyšúchané tváre spoza záclon pozorujú dav, ktorý nemajú radi. Pripmína im minulosť, závislosť a absenciu starých morských piesní. Ostatní už dávno odišli do unimobuniek a stanov vo vnútrozemí, kde čakajú, ako im turisti sprznia ich domovy premenené na airbnb hniezda. Teraz sa v typickej istrijskej dedine Fažana miesia turisti a domorodci, ktorí tu nebývajú. Dedina nepatrí nikomu. No mans land. Čašníci sú čoraz drzejší, ceny stúpajú do nelogických výšin a umordované nemecké rodiny v pote tváre ohrýzajú predražené ryby, z kostí im vyciciavajú morok, každú jednu živinu, na ktorú zarábajú zvyšok roka. Odmena vo forme hranoliek je istá, takto predsa chutí Chorvátsko. Rok čo rok chodíme okúsiť dary fritéz, aby sme bufetové jedlo ochutnávali za ceny parížskych reštaurácií. A tak sa motáte po večerných uličkách, dlaňami šúchate drsné múry, ktoré cítiť vlhkom, dávnym odkazom chorvátskych kráľov a obchodných ciest juhu. Vaše mokré topánky do mora vulgárne škvŕkajú, mokré trenky tvrdené soľou obhrýzajú vaše stehná a vy hľadáte niečo skutočné. Záblesky skutočnosti občas zazriete v skrytých dvoroch mestečka, farebné sušiaky a prispaté mačky, ktoré na vás syčia ako jadranské kobry, len čo zídete z turistikej cestičky niekomu do dvora. Keď padne tma a vy patríte medzi tých, ktorí sa tvrdohlavo vyhýbajú barom a diskotékam, možno začujete tú hudbu. Ako Ariadnina niť vás privedie na malé miesto medzi domčekami. Tu stojí malé pódium. Na ňom muž a žena s gitarami. Po päťdesiatke.
Pár plastových stoličiek, zo päť dôchodcov a prázdne flašky od Ožujska. Najprv podľahnete dojmu, že ste súčasťou ďalšieho z coverových koncertov, akými tu béčkové kapely prikrmujú turistov. Ale toto je iné. Postarší muž sóluje, jeho žena basuje. Spoločne namiešali rocknroll s country a hudba to nie je zlá. Ani dobrá. Ale nachvíľu vás to zastaví. Sú to praví Fažančania. Títo dvaja ostali. A hrajú len svoje songy. Ani jeden cover. Treba uznať, že muž to s gitarou vie. A ten spev mu nepozorní hostia odpustia. Ona ho však žerie. Sú spolu toľké roky. Každý z vás, čo bol rockovou hviezdou spozná, že spoločné tetovania a repertoár nevznikli za noc. Raz za rok tu zahrajú svoje umenie, na ktoré cvičia celý rok. Podchvíľou medzi pesničkami žena muža predstaví a vraví o ňom veci, za aké by sa nehanbila ani stredoškoláčka. Pritom naňo pomedzi svoje cvočkové náušnice a starnúcu dvojitú bradu obdivne pozerá. Akoby stála na pódiu Woodstocku a hrala so samotným Marleym. Vy vidíte plastové stoličky, ona tisícové davy. Ako pijete to Ožujsko, vnímate tú energiu. Presahuje hudbu mnohonásobne. Je to koncert energie medzi nimi dvoma. On sóluje, gitaru žmýka ako mokré plavky a pritom sa natáča k nej. Gestami a postojom tela jej to celé venuje. Každý jeden tón. Všetko dobré, čo vidí vo svojom texte. Ona sa usmieva, sebaistá, a pritom sa stále červená. Citlivo vníma jeho tóny a ukladá medzi ne svoje basové kľúče ako siamské dvojičky.
Očami mu vraví: „Poď bejbe, len poď, som tu s tebou! Rozumiem čo mi hovoríš, ani ústa nemusíš otvoriť."
A on tomu rozumie. Sebaistý ako len muž vďaka žene môže byť, vrhá na ňu drsné láskavé úsmevy. Ktovie, koľko mal na dávnych koncertoch fanyniek. Kolko žien v šatni. Ale vždy sa vrátil k nej. Rozhodol sa pre ňu, ostal s ňou a ona s ním. A tak tu žmýkajú svoje gitary, koncert pre nich samých, až sa cítite ...vylúčený. Akoby ste ako diváci neboli podstatní. Nepotrebujú vás. Možno ani nevnímajú, že ste tu. Preglgnete. Toto je chorvátska láska. Energia. Skryté srdce Fažany. Opitý sa motáte smerom domov, poslední turisti okupujú tiché terasy, niečo vo vás klokoce. Máte chuť založiť kapelu. Vypredávať štadióny. Alebo aspoň malé námestia v prímorskom meste. Máte chuť rezonovať. S niekým. O niečom. Smerom niekam. Toto je asi to Chorvátsko. Jedna z jeho posledných skutočných podôb, ktoré máte povolené zažiť.
