Musíte sa čudovať, čo je medzitým. Z akého vlhkého ľudského machu vyrastajú železobetónové sekvoje, ktoré udržiavajú image tohto mesta nad vodou. Odpovede nájdete v rieke, do ktorej vraj pred rokmi spadol turista a jeho zbytky našli v nudlovej polievke o tri ulice ďalej. Chao Phraya. Matka všetkých kanálov. Skrýva storočné tajomstvá a občas ich vyplaví. Jej telo tvorí genetický kód stoviek generácií obyvateľov, ktorí sú s ňou jedno telo. Hnedá chobotnica s dusivo tmavým prúdom, z ktorého – čuduj sa svete- občas čosi vyskočí. Možno je to ryba tesne pred odchodom do nebeského kanálu.
Možno je to potápač, ktorý za 20 bahtov musí pre mesto vyloviť čosi kompromitujúce A možno je to odvážna krysa. Veľká bangkokská krysa je samostatný živočíšny druh. V roku 1789 si ju slávny cestovateľ pomýlil so psom a zomrel na besnotu! Je naštvaná, že 11 miliónov drzých tvorov ruší jej kľud. Vďačná, že má čo žrať. Keď sa odveziete loďou – práve takou, z akej spadol spomínaný turista – určite objavte bočné kanály. Tam nájdete ten vlhký mach. V tmavých štvorcoch špinavých stien uvidíte vyľakané oči, ľahostajné vrásky a tučné chvosty čohosi rýchleho. Ako sa tak plavíte po hladine tvorenej lesklým, ošúpaným alumíniom značky Coca Cola, podvedome sa stiahnete hlbšie do lode. Kanál pomaly opúšťa skupenstvo H2O a prechádza do čohosi globálne lepkavého.
To sa vám na oči pomaly lepí skutočný život, v džínsoch s tmavými škvrnami a exitujúcimi tielkami s nápisom Panasonic, v rúšku vo vlastnom domove, hľadí na vás, bez odsudzovania, bez závisti. Čo je horšie, bez záujmu. Rezignácia ako dôsledok každodenného boja o pár bahtov za kusy hliníka je tvoj turistický sen, zošúpaný ako koža po nezodpovednom dni na pláži. Nevieš ako sa tváriš. Ako sa máš tváriť. Takto to je, keď hľadáš a nájdeš, keď chceš zažiť, a radšej necítiš. Čln ticho kĺže ďalej a s každým nárazom niečoho do boku lode dostávaš ďalší kŕč do sánky.
Chao Phraya a jej nepodarení súrodenci. Rieka sa občas napne, nadvihne a mohutným prdnutím vypudí všetko čo do nej nepatrí práve sem. Miesto, kde nedočiahnu ani tiene korporátnych mrakodrapov. Miesto, ktoré nevidí nikto, ani kráľ, ani vláda. Tu sa upratujú ľudské insekty, aby robili svoju prácu. Svitá na konci tunela. Chao Phraya. Vyslobodenie. Konečne prichádzajú farené lode s lampiónmi, plazia sa po tele rieky ako ozdobné chrobáky. Za kanálom sa neobzeráš. Kanál je lepšie nevidieť. Nenápadne si odkašleš a rýchlo vystúpiš na breh, kde sa ťa chopí ľudský prúd. Všetci sa potia, kričia a drgajú sa a ty si za ten hluk vďačný. Ale nakoniec predsa len ostaneš stáť. Uvedomíš si, že si z tej lode spadol. A zvyšky tvojich predstáv o svete iste ktosi nájde v dákej polievke neďaleko.
