Ale po holokauste v Dvoroch nad žitavou, sa na jeho obsah vrhli ružinovskí dôchodci. Aj moja mama odišla s plnými taškami budúceho vianočného šalátu. Ale kde som to...ach, ruky.
Dôvod, prečo sa naše ruky stretli, je posledná krabička z podstieľkového chovu. Samozrejme, ako to pri náhodných dotykoch býva, si neskutočne krásna. Krajšia, ako ktokoľvek v Bille, v túto hodinu. Myslím, celkovo v Bille. Tých je na svete okolo tritisíc. Máš malý nos, a aj keď nie si ani trochu tmavovlasá z očí ti sála pravá jeseň. V uchu máš kovového hada, syčí na mňa v panike, že bude strhnutý k zemi spolu s tvojim svetrom. Ó, ako by som na to pristal! Veľkolepo ti ten regál otvoril a venoval ti desať ranných omeliet. Chvíľu by si váhala, ale nakoniec by si mi lipstickom napísala na chrbát ruky tvoj instagram. Kým by si doma minula tretinu krabičky, už by som tam codil ako na klavír. Ďalšia ranná omeleta by bola už naša. Mala by si plné oči a vlasy toho čerstvého pečiva z vajnorskej a obliečky mokré od všetkého, čo by som do teba z lásky vložil. Ráno by sme plánovali, kto skočí do Billy a kto do škôlky. Svet by bol v harmónii, bez jedinej škrupinky. Telá by sme mali z lásky prázdne, a chladničku plnú vajec až do prasknutia.
Spod zelenej čapice mi hladíš do očí. Pravou rukou zvieraš tú prekliatu kľučku a cez ňu moja dlaň. Privieraš oči v polohe bojuj alebo uteč. Vieš, že ti ide o všetko. Váhu opatrne prenášaš na pravú nohu. Chyba. Útok cítim skôr ako príde. Zovriem dlaň pevnejšie a kútikom oka zachytím krabičku vajec. Stále tam je. Dlaň zavieram čoraz silnejšie. Na čele mi vystúpi žila, tvoja tvár naberá farbu. Och, aká si! Islandská bojovníčka vyliahnutá za splnu mrazivého mesiaca! Bratislavská makačka! Kurtizána z Ferlighettiho básní! Za iných okolností, by všetky vaječné rána mohli byť naše. Fakt.
Ale dnes nie. Keď povolíš, bolestivo odťahuješ dlaň. Prepáč. Bolí ma to viac ako teba. Posledný balík je môj. Kým ťa chytí zúrivosť, (tebe iste vlastná), už som preč. Pneumatiky vreštia, a na parkovisku Billy ostáva po mne iba dym.
Keď si večer robím volské oko, v duchu na teba myslím. Možno inokedy, pri ďalšej epidémii to urobím. A potom budú všetky rána naše. Vykľujeme sa do niečoho dokonalého, a budeme úžasní.
