Myslím, že teraz tvoje telo objíma moje ruky. Ale nevylučujem, že je to aj naopak. Topánkami si zaparkovala medzi moje, schúlila sa tam ako prváčka, prvýkrát vyvolaná k tabuli.
O čosi vyššie naše stehná. Dotýkajú len zľahka, sálajú však ohromné teplo. Stehná sú najväčšie svaly tela. Keď ich spájame takto dokopy, celí horíme. Zatiaľ čo poniže pása sme kresťansky opatrní, vyššie sa už zaplietame vážnejšie.
Nehanbím sa za to, čo cítiš v podbrušku. Podľa tvojich mikropohybov viem, že na tebe tiež neostala nitka suchá. Poďme však vyššie. Zanechajme túto sféru diaľke a noci. Na bruchu cítim pohyb. To sa ti spolu s dychom dvícha bránica. Ideš rýchlejšie ako ja. Tento nesúlad sa časom zlepší. Teraz si ešte vyplašená, zo života, čo príde. Oddeľujú nás len dva svetre, aj tak cítim tvoje srdce. Ba-dum. Ba-dum. Ba -dum. Myšlienky aj slová ešte ako – tak zakryješ. Ale srdcu ťažko prikážeš. Zabalené v bielom kašmíre tlmene kričí: Uteč! ( ak je kam), alebo Bojuj! (ak je za čo), alebo Ži! (práve s ním).
Vibráciami, tým pravdivým telotrasením vysiela ten sval spoveď do mojich pŕs. Ani ten kašmír nezajkryje, čím sa tisneš na moju hruď. Tie mäkké vankúše znamenajúce domov, trochu
odovzdane, trochu vyzývavo, píšu mi hrotmi na telo kapituláciu. Bradavky máš tvrdšie od mrznúceho dažďa. A ešte od niečoho, čo mi teraz neprezradíš.
Už sme vážne zapletení, moja milá. Sme korene listnatých stromov. Storočné gumičky do vlasov. Vrkoče bojovných severaniek. Pravou rukou pevne držíš môj chrbát a na polceste striedaš moje ruky. Objímam ťa tak prisilno. Balansujem na tenkej hranici medzi potrebou dať a ukradnúť. Tvoja ľavá ruka, vinie sa mi pred hruďou nahor, zozadu až do vlasov. Na odhalenom krku cítim tvoje studené hodinky a horúce zápästie. Pulzuje o sekundu neskôr, než srdce na hrudi. Nepokojné končeky prstov. Upokojuje ma to. Sme strom. Spolu lepšie odolávame vetru. Zapúšťame korene na miestach, kde by to iní považovali za nemožné. Vyhlásili po nás pátranie, v betónovom meste zanechávame hlboké diery.
Ale do očí si nevidíme. Azda sa to pri prvých objatiach ešte nepatrí. Statická elektrina medzi látkami a vlasmi prská ako kocúr. Energia sa kumuluje, ale nemá sa kam vybiť. Kam sa pozeráš? Tiež máš zavreté oči? Alebo pozeráš do diaľky, kam dovidia len ženy ako ty? Strácam zem pod nohami, tvoj biely šál plný parfému sa mi tlačí do nosa ako chloroform rukojemníkovi.
Som unesený.
