Do chladničky sa zvyknem pozerať ako do výkladu fancy obchodu, plného tých najskvelejších kúskov. Moja chladnička je Gucci showroom môjho bytu. Už od obdobia vianoc ju otváram bezmyšlienkovite, a keď jej studená žiara osvetlí moju tvár, začnú znieť anjelske chorály. Niekedy celé minúty bezmyšlienkovite civím do toho priestoru. Fascinuje ma myšlienkové echo, odrážajúce sa od jej vnútorných stien a keby som ju naschál neplnil len konzervami a ľadovým šalátom, iste by som mal už tak 150 kíl. Doktorko doktorko, týždne strúhankovej rybacinky a majonézky pominuli, je načase žiť opäť duševnou stravou, pomyslím si, zaklapnem skrinku rozkoše a myseľ mi zablúdi k Ivane.
Je všeobecne známe, že začiatkom roka sa plnia posilňovne, estetické kliniky a psychologické ambulancie. Vo všetkých prípadoch oboch zariadeniach sa chcú ľudia niečoho zbaviť. Zhodiť. Schudnúť. Mystická očista podmienaná čísleným symblizmom. Viera v nové začiatky, potreba človeka veriť, že nech vykonali čokoľvek, je im prisúdené právo na karmický reštart. Odpustenie. Zabudnutie.
"Nenávidím sa za to, ako vyzerám. Neznášam sa, že som tučná", plače mi na mojom kresle pekná, moletná žena v strednom veku. Ivana je IT manžérka. Na stôl predomňa rozložila fotografie seba v mladšom veku. Sledujem štíhlu blondýnku vo výskoku uprostred lístia. Na lyžiach. S rukam na kapotou kabrioletu. Podobnosť v tvári je jasné, inak je však rozdiel citeľný. Vysvetľujem Ivane, že psychológ nie je fitnesstréner. Ako však rozhovor pokračuje, cítim ako sa Ivanin problém stal patologickým. Trvalo necelé tri roky, kým sa dostavila obezita. Roky strávené homeofficom sa podpísali na strave, a ak k tomu pridáme zlý rozchod, Ivane prestalo na sebe záležať. " Rozpadá sa. Môj posratý život. Niekedy mám pocit, že som ostala sama, pretože sa so mnou nikto nechce stretávať. A tak jem, pretože to je to jediné, čo mi robí radosť. " Mladá žena si zakusne do pier a pozrie von oknom. Brada sa jej trasie potláčaným vzlykotom. Pred očami mi preletia posledné týždne, kedy som zavretý na byte a prikovaný k seriálom sám jedol čokoľvek. čo mi prišlo na rozum. Ivanin problém je však hlbší. Ako celý minulý rok, aj tu cítim covidové dotyky. Ivanin život nebol veľmi naplnený ani predtým, ako začali sociálne väzby slabnúť. Svoj život vyplnila vzťahom k mužovi a prácou. Ako všade inde, priateľstvá a sociálne interakcie oslabli na minimum a si s hrôzou uvedomujem, aká podobná schéma sa na terapiách posledné roky objavuje. Ako postupne rozmotávame nitky Ivaninho života, snažím sa odviesť pozornosť od jej obezity k pozadiu celého príbehu. Je to ťažké. Ivana sa bráni a na prvé miesto kladie svoju neschopnosť prestať jesť sladkosti. "Neviem čím som to spôsobila. Keď odišiel Marek, začala som priberať. Postupne sa odomňa začali odvracať kamarátky, až celý môj priestor vyplnil len počítač a jedlo. A hlad. Neustály, neukojiteľný hlad." Sledujem aké očividné je, že Ivana za svoj stav viní Mareka. Viní jedlo. Viní priateľov. Viní seba. Tučnota sa stala dôsledkom nešťastných udalostí a už je mimo jej kontrolu. Frustrácia sa premenila na hnev a ten na rezignáciu.
V priebehu týždňov sa snažím hľadať zdroj radosti v Ivane. Ako tému som nastavil tému sýtosti. Nebolo to ľahké, kým som pochopil, čo mi vlastne Ivanine podvedomie ukazuje na fotografiách. A tak som na šiesty týžden sebaobviňovania a obviňovania všetkého a všetkých pred mladú ženu na stôl postavil Horalku a Isladský bedeker. "Čo prijímame, aby sme boli sýti?", pýtam sa dievčiny v obtiahnutom čiernom roláku a širokých teplákoch. Kým Ivana mierne urazene začala menovať naozaj dôležité veci, chvíľu to trvalo. Postupne si však začala spomínať, na obdobie, kedy sa cítila naozaj sýta. Vzal som ju za ruku, a otvoril dvere do vedľajšej miestnosti, na ktorú som prilepil jej meno napísané fixkou. Na stene pracovne som rozvešal fotky z Ivaninho instagramu spred troch rokov. "Trochu riskuješ, Schamanko", niečo vo mne jemne sucho preglglo. Pacientke sa zastavil dych. Kaleidoskop fotiek prekrytých šmuhami z mojej starej laserovky sa na mojej stene rozvinul do pekného filmu o človeku, ktorý z lyží skákal do bazénov a z nich do lietadiel a dedinských krčiem plných kofoly, šípiek, biliardu a lásky. Nechávam Ivanu chvíľu aby nasala pocit a potichu opakujem svoju otázku. "Čo prijímame, aby sme boli sýti?"
Ešte nejaký čas trvalo, kým sme s mladou ženou pochopili čo sa udialo. "Už vidím, že som jedlom nenahradzovala prázdnotu z krachnutého vzťahu. Ten rozchod pre mňa nebol kľúčový. Až teraz vidím, že som sa dávnejšie rozišla s niekým oveľa podstatnejším." Ivana v prstoch otáča fotku rehotajúcej štíhlej blondýny, pózujúcej na rybárskej lodi pod Islandskou vlajkou. "Zdá sa že pandémia, vaše kamarátky ani váš posledný vzťah naozaj za nič nemôžu. Boli to len dôsledky signálov, ktoré ste vysielala sama." Po chvíli ticha dopĺňam. "Je ľahšie zajedať výčitky, ako postaviť sa čelom k sebe samému", zamyslene si hladím narastajúcu bradu.
Koľko z nás si dáva za cieľ schudnúť, nájsť alebo ukončiť vzťah, zmeniť šéfa? A pritom zabúdame na to čo je podstata života. Život sám o sebe. Myslíme si, že nás oň pripravila epidémia, expartner, práca. Aké skvelé výhovorky. V smutných nočných pyžamách sa natierame kilovými zmrzlinami a nenávidíme svet. A pritom sme poľavili my sami. Zabudli sme sa hrať so svojím "inner child". Ale to je okej. Niekedy s to po ceste stane každému. A vtedy pomôže jediné..
Na najbližšom stretku sme s Ivanou rozložili na stole v ordinácii papiere a nožnice. Na 365 papierikov sme napísali všetky bláznivé somariny, čo nás napadli, zakrútili ich motúzikmi a naplnili nimi veľký zavaraninový pohár. "Toto je váš staronový život. Toto je váš bucket list." Slávnostne ho odovzdávam Ivane a ona ho berie do náruče ako dieťa. Objímam Ivanu a do ucha jej zašepkám: "prestaňte jesť a začnite prijímať to, čo vás naozaj vždy robilo sýtou." Ivana sčervenie, potom sa takmer urazene usmeje a už jej niet. Ako priložím ucho k dverám, počujem že miesto výťahu sa pobrala dolu schodami. Uznanlivo sa usmejem. Mne sa teda rozhodne nechce chodiť schodami.
Ivanin príbeh vybledol a ako väčšina pacientov, aj ona postupne prestala chodiť. Ako vlny mora hladia piesok na pláži, nové príbehy pacientov premyli tie staré. Pri mojom hypnotizovaní chladničky som si však občas na ňu spomenul. Na tučnú ženu z môjho kresla. Až o pár mesiacov, keď som si pri šálke môjho obľúbeného japonského čaju otvoril instagram, som na ňu opäť narazil. Tam, medzi príspevkami priateľov som ju uvidel. Ivana pod polárnou žiarou v Tromso v Nórsku. Objíma krk huskyho v záprahu, vyvracia oči do smaragdovej oblohy a do fotky ukazuje havajské gesto Hang loose.
Z obrázku vidno že pochudla. Výrazne. Listujem si jej profil a nestíham sa čudovať. Nestala sa z nej /zatiaľ/ žiadna modelka, rozhodne toho zažila viac ako všetky modelky, ktoré poznám.
Za oknom sa otepľuje a vo vzduchu cítiť prísľub niečoho sladkého. Chlipkám svoj japonský čaj, a v počítači celkom bezmyšlienkovite začnem hľadať svoj vlastný, dávno odložený bucket list. Tuším sa v ňom spomínalo niečo odsťahovaní sa na pol roka do Thajska. V hlave sa mi začína črtať plán a úsmev sa mi rozširuje od ucha k uchu.
Nový rok plný tej správnej potravy vám želá Dr. Schaman.
Pokračovanie nabudúce.
