Koľko takýchto mesiacov sa ešte odrazí od hladiny späť do neba, kým vsiakneme naspäť pod hladinu? Tak dlho obmývaš moje brehy. Vytvarovala si všetky moje plytčiny aj hlbočiny. To tvoje slané prúdy tiekli mojimi lícami, keď som sa potopil hlbšie ako som mal. Koľko večerov, ako je tento ešte máme, kým sa staneme zrnkom v mori piesku? Moje brehy sa nepokojne presýpajú, a ty len šepkáš to svoje
...ššššš, ššššš...
Tíšiš ma. Vlastne si to vždy robila. Tíšila ma a dávala mi priestor. Vraj môžem zájsť kam si len poviem. Tvoje vody ústupia. Prispôsobia sa. Aj dnes večer, možno pod vplyvom mesiaca, ustupuješ, a provokatívne nechávaš medzi nami čudnú prázdnotu.
Úzkostlivo sledujem tvoje spenené šaty, a snažím sa ísť tam, kam mi nedovolíš. A tak tu len sedím. Vo svetle okrúhlej striebornej pochodne a čakám. Viem, že opäť prídeš. Začneš ten náš skvelý tanec, polnočnú sonátu, rozkošnú difúziu. Vtečieš do mňa, vsypem sa do teba. V tmavom víre stúpame a klesáme, trochu sa topíme, trochu si užívame. Všetky moje časti v tvojich častiach, kam mi len dovolíš, kam sa len odvážim. Poznám to odvtedy, čo som sa narodil. Si existenčná. Komplementárna. Hydrologicky dynamická. Som geologicky aktívny. Dávaš mi byť. Šumíš, búriš sa, utekáš a pritekáš. Medzi moje brehy, skaly. Toto si ty. Hrdo samostatná a predsa závislá od tých mojich skál. Dávajú ti hranice, veď bez hraníc nie sme nikým a ničím.
V objatí mojich útesov môžeš vždy prečkať noc. Vlniť sa, dráždiť ma tvojim zvukobitím, hladiť ma penou našich precítených dní. Neprestávaj. Rýchlo. Ponáhľaj sa. Tancujme ešte. Aj keď len na diaľku. Aj keď len na chvíľu.
Kým tieto noci skončia,
kým nás rozdelí tektonika môjho srdca,
ty len pritekaj,
pritekaj,
pritekaj..
