... telo predierajúce sa kamenistou plážou. Nazvem si ho Jonas, bohvie prečo. S námahou sa brodí jemným štrkom a za sebou vlečie zabárajúci sa vozík, ktorý mu pohyb robí ešte ťažším. Pohľady poza plece. Šuškanie, ruky k lícam a krútenie hlavami. Jonas to všetko vníma aj bez bočných pohľadov. V živote sa iste naučil periférnemu videniu, inak to asi nešlo.
Veľký muž musí mať dobrých 200 kíl. Na sebe má obrovské čierne tričko, akoby ušité z plachty veľkej lode. Spodky šlapiek sa mu rozostupujú, nie sú konštrukčne stavané na takú váhu. Muž sa potí a rozloží sa neďaleko kamenného móla, čo najďalej od ľudí. Iste ich nechce obťažovať svojím zjavom. Vidím však, že uprostred zahustenej pláže je to márne. Jonas nečaká na úpal a s úpením dvíha svoje obrovské telo. Zložitými pohybmi si zvlečie tričko a krúti sa smerom k vode.
Trojica detí vo vode vystrašene ujde bokom, ako sa Jonas zakýve a spadne do príbojovej vlny. Našťastie je voda práve hlboká. Zopár výrastkov na brehu sa posmešne uchechtne a vydýchne si, keď sa mužova hlava vynorí... dobrých 30 metrov od brehu.
Dav závistlivo zíza. Jonas je akoby ho premenili na rybu. Neuveriteľnou rýchlosťou pláva smerom k bójkam, hneď nato sa ponorí a jeho nohy sa ako chvost ocitnú nad hladinou. Opäť ho nevidieť. Vstávam a zakladám si ruky nad oči. Tu je. Jonas doslova vystrelí nad hladinu a šťastne sa smeje uprostred elegantnej piruety. Chvíľu len tak leží na hladine. Ako ostrov bez palmy. Človek by si ho mohol pomýliť s morským bralom, o ktoré sa trieštia vlny. Kým čašník upúta moju pozornosť a opäť ju pustí, už je zase tu.
Jonas sa ťažkopádne vynára z vody a niekoľkokrát padá. Nikto mu nepomôže. Dvestokilový muž sa štvornožky vyplazí na breh a zťažka oddychuje. Potom sa vlečie k svojej deke a opäť ticho hľadí do zeme. Spomedzi húfu detí sa ozýva prvý smiech a prvé posmešky. Zimomriavky mi prebehnú po chrbte aj miesto Jonasa. Aké to len musí byť?
Jonas sedí na deke, ruky bezradne spustené popri tele a pozerá smerom do vody. Dvojica výrastkov je opäť tu a v nemčine naň zakričia čosi o veľrybe. Rehocú sa a do mohutného tela hodia pár malých kamienkov. Jonas sa nehýbe, a tak rýchlo stratia pozornosť. Keď okolo neho prejde mama s malou dcérkou, maličká sa splaší a rýchlo sa skryje za maminu sukňu. Žena ospravedlňujúco pozrie na Jonasa, ale ani v jej tvári sa neukryje akési zhnusenie.
"Veľryba! Veľryba!" – kričia deti naokolo a už sa k nim pridávajú aj okolití rodičia. Kruh okolo Jonasa sa zhusťuje a o chvíľu sa už vyberá vstupné. Každý chce vidieť ozrutu a podeliť sa s ňou o pocit vlastnej výnimočnosti. Tam na tej pláži je jasné, kto je normálny a kto sa má hanbiť. Predieram sa davom a zúrivo zatínam päste. Ako sa ľudia začnú hádať o to, kto sa smie pozrieť dlhšie, strhne sa trma vrma. Jediný sa dostanem až k Jonasovi. Drží sa za krk. Ublížil mu niekto? Veľký muž rozprestrie ruky a s úžasom si pred očami drží prstami spojené blanami. Prudko vstáva a vydá pritom hlboký dunivý zvuk.
Dav stíchne a s hrôzou sa rozpŕchne. Jonas sa chytá opäť za krk a ja s úžasom vidím žiabre, rýchlo rašiace pod ušami. Ustupujem o dva kroky a rýchlo odkopnem stoličku z cesty. Obor sa potkýna smerom k vode a v strede kamenného móla sa otočí. Uštvaným, ale dobrotivým pohľadom naposledy premeria pláž, ľudí a všetko na súši. Nato sa doširoka usmeje a zvalí sa do vody.
Jonas sa vynorí ako blesk. Šibne plutvami po vode a radostne vyskočí nad hladinu, aby v perlách vzdušnej rosy naposledy ukázal svoje nádherné a majestátne telo. Potom dopadne pod vodu a už ho niet. Dav zmätene postáva na brehu. Ktosi predavačovi vstupného vytrhol kasičku. Turisti si smutne prezerajú ruky a krky a potom závistlivo sledujú miznúcu Jonasovu stopu v zálive.
Clivo sa pozerajú po pobreží, kde je len teplo, plno a sucho. Pozerajú na seba navzájom, na svoje dokonalé bronzové telá, na svoje zaparkované autá a apartmány plné prázdnych vecí, na echa svojich snov a ušľachtilé odrazy samých seba skryté v minulosti.
A potom zase do milosrdne tichej vody, ktorá je nekonečná, slobodná a hlboká.
