Niečo ako nádej sa prichytí na perách toho dievčaťa oproti. Všetko uspaté, našetrené počas šedej, teplej zimy sa prederie na povrch pokožky. Je to kostýmovo sebaisté, rumencovo farebné, nežné a vyzývavé zároveň. Každá ulica patrí jej, chodník je červeným súknom, zaliaty tou Sabatini voňavkou z minulého augusta, keď neopatrne začala s láskou. Jeden strek vtedy, potom dlhý bezsnežný sen a teraz prebudenie s druhým, oveľa opatrnejším strekom.
Jar kráča v predčasne odhalených sandáloch, s redukciou z vlnenej deky na terase. Je zdanlivo decentná, ale už plná šťavy tela, plná aprílového sexu na terase rodinného domu, ktorá ešte nebola pozametaná, zamyslených pohľadov na lavičkách, objatí rúk okolo kolien,
s trochou chladu na malých bradavkách, bublinky vo víre latéčka, vôňa mydla a levandule, smútok a láska v dokonalom long drinku jarných terás.
Jar je strach. Strach, že sa ma to všetko dotkne, a ja dotyk nebudem môcť opätovať. Jar je strach umytých tiel, z očakávaní, ktoré budú naplnené, z hrôz uplynulej jesene, ktoré ostali hrôzami. Dotyk so surovou krásou je natoľko mocný, že vám až stiahne hruď, že sa jej natoľko bojíte dotknúť, že až uhýbate očami do zeme a nohy sa vám zakorenia do teplého asfaltu.
Kým zima sa na nič nehrá a okato nás oberá o bielobu, jeseň je priamočiara a krutá — prinajlepšom zabalená do čerešňového čaju a drzých básní. Leto ťa spáli šťastím až do tla, tvoje kosti zhoria na prach. Jar je však úskočne prekvapivá, priliš náhla, prikrásna na to, aby si ju zvládol. Oči a nos sa ti plnia peľom brutálnej lásky — k sebe, k nej, k prírode, k životu. Možno alergia, možno plač prirýchlo zaplnenej duše. Vypení a ostane len špina.
Taká si hlboká. Tu si. Sedíš oproti v tom obyčajnom bielom tričku a čiernych teniskách, neslušne perami topíš slamku v pohári prosecca a rukami objímaš svoje tenké nohy. Pozorne sleduješ očami kamarátku, ako dravec pred útokom. Pritom vrháš okolo seba tie pohľady — v osemdesiatych by boli obalené kučerami a spieval by o nich Steven Tyler.
Tu si ťa však nikto nevšíma. Každý kýcha a slzí vlastnými bolesťami, čerstvou alergiou z naplnených snov roku 2025. Najradšej by sa všetci ukryli pod zem, ale niet kam ujsť. Všetko agresívne kvitne a kričí extatickou zelenou, my kvitneme tiež, trháme svoje korene zo zeme, kričíme od bolesti, ako sa nám naťahujú šľachy a svaly a srdcia.
Nikto ťa nevidí. Len ja. A kýcham od strachu ako šialený.
