Decko kričí, pretože sa stratila pravá ruka z panáčika. Zakričíš na rodinu a do toho BUCH! Sused buchne do steny, nasraný zo svojho života. Aby si zrelaxoval, zapneš si správy. Do stĺpa vrazil opitý Danko a napitý utiekol domov, kam nepustil policajtov. Ten sused zhora ho volil, asi preto búcha metlou do radiátora. Nedáva to. A ty mu nevyčítaš. Nebudeme si predsa svoje činy príliš analyzovať. Prepneš teda na kultúru. Kultúra je pokojná. Kultúra je krásna. A máme novú hymnu! Zvuk tympanov a monumenálneho sebabičovania na sockách zatieni personálne čistky na ministerstve. Pani ministerka je však oblečená v ruskom kroji (nevie o tom) a spáva s týpkom, ktorý si mýli kondenzáciu atmosféry s biologickou zbraňou. Kým to vypneš, rýchlo zanadávaš na fašistických Poliakov, ktorí zakázali prelet našim smerákom smerom do Moskvy. Ale to už musíš letieť. Mechanicky otváraš chladničku a siahneš dnu rukou do priestoru nabitého... chladom. Prebudiť sa do zvýšenej DPH tvoje telo núti reagovať škvrčaním v žalúdku. Nevadí! Berieš to športovo a starý chlieb si natieraš zvyškami, ktoré vyškrabávaš na dne krabičky. Zápcha do mesta nie je pre ľudí, čo nepočúvajú audioknihy. Musíš mať veľkú disciplínu, aby si si v šialenom dave zachoval dôstojnosť. Vrháme sa vzájomne do cesty a vzdialení len na dotyk ramena si nepozeráme do tvárí. Ktovie. Možno, keby sme boli plní masla a všetkého, čo táto metafora zhmotňuje, boli by sme k sebe milší. Premýšľaš, ako by vyzerala ranná zápcha, ak by to bol tvoj Facebook.
„Ty chuj, sa zobuď, v akom pruhu trčíš? Spomaľuj, vieš koho!“
„Obesiť ho, magora! Ide ledva 80-kou!“
„Progresívec! Odbočuje a dáva pritom blinkre!!!“
V práci je dobre. Je tam kľud. Nedáš zo seba viac, ako by bolo treba. Do obeda sa nejak zabavíš na online hrách a potom – konečne! – menu za 4,50 eur v kantíne! Tento vrchol vlny je rýchlo preč. Tvoj šéf sa nevyspal dobre. Rýchlo ti oznámi, že odmeny nebudú, musíme sa zomknúť a podržať firmu. Keď ho poobede stretávaš na parkovisku, takmer ťa svojím novým päťkovým bavorákom šuchne. Áno? Bol to vztýčený prostredník, čo ti ukázal? Je dobré, že práci moc nedávaš. Ako oni k tebe, tak aj ty na nich! Čas beží. Babka v hospici nepočká. Prekľučkuješ mestom, aby si jej hodil aspoň tých pár jabĺk, čo si zohnal v zľave. Babka je pokakaná. Personál čosi odvrkne v zmysle „Za tie peniaze môžete byť radi.“ Z toho celého je ti zle. Stúpa ti tlak a do toho ten Šimečka v televízore! Cucák mladý! Čo si to vôbec dovoľuje, poučovať mňa?? Za zdravotníctvo môže Smer? A čo Matovič? A jeho 37 miliárd čo minul na...na niečo? Už nevieš ani na čo, ale číslo si si zapamätal. Tlak. Hodinky ti pípajú. Skúsiš sa dovolať doktorke, radi ťa prijmú, ak si zaplatíš privátny termín. Môžeš to osrať! Nejako sa už dotrepeš na urgent. Je 6 hodín večer. Črevá ti skrúca. Tlak hore stropom. Zúrivo búšiš do mobilu. Čo sa to tam furt na Facebooku vyškerujú tí progresívci!!! Keby tu sedeli, vedeli by, čo spôsobili! Napíšeš im tam želanie obesenia, ale rýchlo zmažeš. Nahradíš to hviezdičkami. Veď všetci to aj tak pochopia. 22:30 večer. Konečne si na rade. Dobre si tú lekárku zhúkal. S takými platmi by mali zabrať!! S tabletkou pod jazykom mieriš do obchodu. Žena písala, že treba mäso. Pri stave tvojho účtu si musíš kopnúť do niečoho, keď už nie do niekoho. Rád by si to mäso kúpil. Decko ho má rado. Predavačke povieš, aby odrezala menej. Ešte menej. Áno, menej, ty krava! Doma ťa čaká rev. Rád by si sa povenoval. Pohral. Ale progresívci ti pokazili deň. Večeru nejak zhltneš a na otázky nejak odvrkneš. „Čo chceš furt! Furt dačo doboha!“ Nechcel si. Ale milé slová ti dnes nejdú na jazyk. Zamotáš sa do prikrývok ako zimná húsenica a do úst šupneš Prozac. Dnes nie je ten deň. Možno zajtra.
