Ešte prednedávnom by to bol dobrý pocit z vlastnej ministerskej kancelárie. Teraz sa jej dlaň chveje, nepomáha ani zatnutie pästí. Ako sa toto mohlo stať. Veď chcela, aby boli veci spravodlivé. Jasné a čisté. Mala to byť jej veľká šanca. Otec mal byť konečne hrdý. Možno by aj bol, keby sa v mladosti častejšie ozýval. Keby ju nečastoval len kritikou. Chvíľu...možno na malú chvíľu zodvihol obočie, keď ju videl v správach. Vtedy sa po uliciach nosila s bradou hrdo vztýčenou. Vraj takto má konať pravý Slovák. Vykopať tých povaľačov z úradov a nastaviť tvrdý režim. Mrzelo ju to, mala ich rada a nepovažovala ich za povaľačov. Chcela byť ako oni. Keď inaugurovala, stále ho videla v dave. Zúfalo chcela, aby mal zase ten výraz. Pohľad bol však prázdny. Ako táto kancelária.
Predchvíľou odišiel radca. Plamenné reči, ktoré na ňu obvykle zaberali tentoraz smerovali do prázdna. Keď odchádzal z ministerstva, všimla si, ako sa mu triasli ruky. Vraj má dohodnutú chalupu s rodinou. Inak by tu rád ostal s ňou.
Han – ba. Han – ba.
Skandovanie prší na parapety okien ako dážď. Ona sa pozerá na fotku so šéfom. Pamätá sa, fotili ich počas volebnej noci. On bol opitý a mal hrubé reči. Ako mnohí pri nej. Vlastne bol opitý často. Aj v parlamente. Ona sa mu vyhýbala, len pred kamerami musela hrať. To zvládala. Na to bola zvyknutá. Hranie jej vždy šlo. Ale aj tento koncept sa jej rozpadal pod rukami. Najprv manželstvo, potom práca a rodina. A ten hnev. Ten príšerný hnev, ktorý prepukol, keď ju šéf donútil robiť ministerku. Nevedela to zastaviť. A tak ho nasmerovala tam, kde doznievalo echo otcovho hlasu. Nasmerovala ho tam, kde vždy túžila patriť. Snažila sa. Maľovala. Spievala. Študovala folklór. Pri krátkych stretnutiach s umeleckou obcou to však akosi nešlo. Jej prázdne frázy sama nenávidla, hneď ako upustili jej ústa. Ostávali visieť vo vzduchu. Jej prázdno bolo cítiť, a tak od nej umelci bočili. O čo viac sa snažila získať trochu rešpektu, trochu uznania, o to viac sa jej ten posratý život vymykal z rúk.
A tak ten hnev vypustila. Jej zranené a dlho nedoživované vnútro zneužil jej šéf. Zblbol ju. Kým zúrila, padali hlavy tých, po ktorých rešpekte zúfalo túžila. S radcom často pozerali videá z tlačoviek či nevidieť, ako sa jej trasie hlas. Neznášala ho. Opovrhovala jeho túžbou po pomste. Bol pre ňu iba malicherný hlodavec, vypudený novinárskou obcou pre nedostatok intelektu. Ale potrebovala, aby jej za chrbtom stál so založenými rukami aspoň niekto. Nenávidela aj to, ako sa musí brániť pred novinármi. Keď bola v panike, zakázala otázky. Ale najradšej by sa im tam vyplakala. Poprosila ich o odpustenie. Ale nešlo to zastaviť.
Od- stú piť. Od- stú- piť.
Gauč v mramorovej kancelárii je aspoň aké – také útočisko. Slané kvapky padajú do lona toho prekliateho krojovaného kostýmu. Veď to bolo pre nich! Jediné čo chcela bolo, aby ju mali radi. Prečo ju nemajú radi dopekla? Zúrivo plesne dlaňou po váze, ktorá sa roztriešti o obraz šéfa. Voda mu steká po brade ako prameň vodky, ktorú má tak rád.
Berie do ruky mobil a vytočí kamarátku. Tón zvoní príliš dlho, aby nebol na druhej strane počuť. Skúsi druhú. Volaná stanica je dočasne nedostupná.
Han – ba! Han-ba!
Napokon dvihne synček. Ten milý hlások sa jej pýta ako bolo v práci. A či bola dnes dobrá prezidentka. Medzi vzlykmi sa klokotavo usmeje. Fialový mejkap tečie vlasmi koberca ako rieka.
Sľúbili sme si lásku...sľúbili sme si...
Tá pieseň jej niečo pripomína. Niečo zabudnuté. Slúchadlo drží pri uchu a mobil jej odrazu vypadne na zem.
