Pátos hymny, šmrncnutý fujarami, má v ľuďoch umelo stimulovať národnú hrdosť. Ale čo je to tá hrdosť? Akýsi silený pocit, že bolo zle, stále je zle, ale čoskoro bude lepšie? V samotnej hymne, nech ju robil Rózsa alebo ktokoľvek iný, je ukrytý jasný chorobopis tejto krajiny a ľudí, ktorí si neustále volia to, čo ich pomaly vedie na pokraj existenčného, vzdelanostného a zdravotného minima. O čom sa teda v hymne spieva? Je to naozaj taký jasný (a predsa nami každé štyri roky ignorovaný) odkaz, že je doslova ukrytý na očiach a preto ho nevidíme?
Nad Tatrou sa blýska, Tatra je v tomto prípade metafora 943 tisíc Slovákov, ktorých všetky doterajšie vlády (najmä SMER-u) dostali do chudoby. Je to takmer pätina Slovenska.
hromy divo bijú,
Desiatky organizácií už roky zverejňujú alarmujúce dáta o stave demokracie, sociálnom úpadku a právnej degresii. My ich však nepočujeme, spoločným konaním pri volebných urnách dokonca týmto organizáciám zväzujeme ruky.
zastavme ich, bratia,
Na futbale, v telke, pri príchode prezidenta sa hrdo navzájom posmeľujeme do zmeny. Do toho, aby sme odstránili zo scény ľudí, ktorí sú vlastne už celkom zreteľne korupční a vysávajú krajinu aj jej zdroje. Následne ich ale opäť volíme a potom sa na sociálnych sieťach za nich bijeme. Nie preto, že by sme v nich verili, ale preto, že sme zmätení a stratili sme zmysel pre elementárny cit toho, čo nám pomáha a čo škodí.
veď sa ony stratia,
Nie, nestratia. Dokonca si dovoľujú čoraz viac, a to všetkým na očiach. Text nám vraví, že sa politické špičky s Rolexkami a desaťtisícovými platmi stratia. Že sami odídu. Ale opak je pravdou. Nikdy neodišli, a ich napojenie sa na zdroje financií im to ani nedovolí.
Slováci ožijú.
Pravda. Slováci nežijú. Veď ako môžu žiť z minimálnej mzdy? Bez lekárov a sociálnej starostlivosti o seniorov. A stačí žiť? Alebo sa moderná spoločnosť predsa len musí aj vzdelávať, cestovať, snívať… jednoducho prosperovať? Slováci si roky spievajú text, ktorým si potvrdzujú, že nežijú. A napriek tomu živíme tých, ktorí nás ožobračujú, korupčne spreneverujú stámilióny a sami sa chodia liečiť do zahraničia.
To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo,
Nie vždy. Boli tu pokusy, a mnohé aj úspešné. Aj o nás vo svete už bolo počuť. O našich vedcoch, lekároch, inovátoroch. Ale celkovo sme opäť zaspali. Nechávame so sebou robiť to, čo sa im zachce. Spíme v domoch so zaškrtenými kohútikmi na radiátoroch, a popod zamrznutými fúzmi snívame svoje nereálne sny.
ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo.
Naozaj už ani tie nepočujeme. Liečime sa v plesnivých nemocniciach zo socializmu, na tanky minieme viac, ako by stáli nové nemocnice (len kvôli províziám politikov), tolerujeme alkoholických a vulgárnych politikov, vraciame sa do východnej totality, umierajúcich seniorov máme doma, pretože nie sú sociálne zariadenia, a tolerujeme kriminalitu v radoch tých, ktorých sme volili za vodcov krajiny. Preberieme sa? Alebo budeme za patetických zvukov fujary ďalej snívať svoje sny feudálnej chudoby?
