Ale čo ak nazrieme do tej vody ešte hlbšie? Až uvidíme seba na konci základnej školy. Uvidíte... pani Gitku.
V horúcom lete 1994 som v modrých teplákoch ohrozoval dedinské babky mojím trikrát zvareným Sobi. Božekali, kľali a žalovali mojej babke. Vraj lietam ako blázon. Rozohnené sa prežehnávali a pritom si pot z tváre utierali rožkami šatiek. V auguste toho roku sa vzduch nehýbal. Keď som vyšiel na hlavnú cestu, v diaľke som videl vzduch, ktorý sa potil tiež. Toto mihotanie signalizovalo, že bude ďalšia horúca letná noc, cvrčkavá a voňavá po traktoroch vezúcich hnoj a obilie. Ó, ako som miloval vôňu hnoja! Čímsi sladkastý, akosi čerstvý, prinášajúci do stredu dediny vôňu divokých koní a nekonečných polí kukurice.
Po večeroch som sa motal po dvore, ignoroval volanie babky na obed a chlapčensky špekuloval, čo vyparatiť. Zvyčajne som týral sliepky. Kládol som im pasce z ovocných bedničiek a lákal ich dnu semiačkami obilia. Keď vošli dnu, potiahol som šnúrku a bednička to hlúpe stvorenie uväznila. Vystresované sliepky potom zle znášali vajcia a dedko ma naháňal bakuľou po dvore.
Všetky moje aktivity však potichu signalizovali, že mojím telom pretekajú hektolitre divokých látok, ktoré ma nútili ochutnávať život. Novo vznikajúce elektrické obvody mi menili telo. Nehybný vzduch ma nútil skryť sa pred slnkom za dedkovou latrínou. Často som tam obdivoval plagáty Petra Nagya a Elánu. Viseli nad tmavou dierou latríny, ktorej som sa tak bál. Keď som kakal, kŕčovito som sa držal dosky, aby som tam nespadol. V ušiach mi znel najnovší hit Joža Ráža – Van Goghovo ucho – a ja som sa snažil nemyslieť na teplo, ktoré stúpalo dierou až na môj zadok.
Za latrínou bol malý priestor, susediaci s plotom našich susedov. Občas som tam zablúdil, aby som videl pani Gitku. Bola mamou malej Marcely, s ktorou ma mama nútila kamarátiť sa. Marcela ma akosi obchádzala, moje spotené čelo však zamestnávala jej mama. Pani Gitka bola mladšia ako moja mama. Bola krásna. Pôvodne bola z mesta, teda udržiavaná a na úrovni. Keď okopávala záhony, bolo to ako svätokrádež. Skrytý za latrínou som nechápal, ako môže niekto taký krásny držať v rukách motyku a v horúcom vzduchu okopávať zemiaky.
Rýchlo som dýchal a pritisol sa medzi dva stohy dreva, aby ma nevidela. Ó, pani Gitka! Severská bohyňa trnavskej diecézy! Exilantka veľkomesta! Vraj nemala manžela. Cítil som, že by som jej chcel pomôcť. Nakúpiť. Vymaľovať. Odviezť ju na bicykli. Uľahčiť jej život. Ako malý chlapec som nechápal, prečo nemá manžela. Keď mi však núkala koláče, vždy som prišiel o slová. Ešte som nevedel hovoriť. A už vôbec nie s ňou. Jej úsmevy však boli vševediace. Akoby vedela. Akoby ma videla. Tam za latrínou, moje skrčené horúce telo. Okopávajúc zemiaky mi kládla na obdiv veľké mliečne prsia, ktoré sa v plavkách húpali ako šťavnaté plody. Blond vlasy jej klesali k motyke a zalievali vlasopádom úrodu.
V tých chvíľach som bol teplejší ako vzduch. Moje telo horelo, až som sa bál, že sa výpary z latríny zmenia na obrovský ohnivý hríb. V ten predposledný augustový deň sa neskončili len moje prázdniny. Skončilo obdobie mojej chlapčenskej nevinnosti. A ako tam za latrínou zo mňa unikalo všetko nahromadené, zahorel som prvou, ozajstnou láskou v živote.
Neskôr prišli ešte mnohé. Ale vždy, keď sa zastavím vo Voderadoch u susedov na návšteve, prežúvajúc obložené chlebíky s eidamom, mám chuť tej starej pani Gitke všetko povedať. Vziať ju za ruku a prezradiť jej, že žiadna, už nikdy, nikde, neprebudila vo mne oheň, aký vyvolala ona.
